dedenie

získanie majetku, práv a povinností po smrti poručiteľa, zväčša predka. Podmienkou dedenia je existencia individuálneho vlastníctva, smrť poručiteľa, existencia pozostalosti a spôsobilosť dediča zdediť a udržať majetok. V období feudalizmu musel v súvislosti s deleným vlastníctvom zemepán vydať súhlas s dedením poddaných, všeobecné testamentárne právo bolo obmedzené. Podľa Tripartita (1514) tak nadobudnutý nehnuteľný majetok patril len spolovice pod voľnú dispozíciu poddaných, druhú dedil zemepán, zato o právach na zdedený hnuteľný a nehnuteľný majetok mohli rozhodovať. Až zákony z rokov 1836 a 1840 priznali poddaným dispozičné právo na celý majetok, zároveň priznali dedičské právo aj dcéram. Hoci pri delení zdedeného aj nadobudnutého majetku platila na Slovensku zväčša zásada reálnej deľby medzi potomkov, ktorí na majetku žili a pracovali, dcéry i napriek platným zákonom z dedičstva vyplatili. Keďže sa obyčajne vydali ešte za otcovho života, dialo sa tak pri svadbe. Reálna deľba fungovala na niektorých miestach vo forme tajného delenia aj po roku 1947, keď bol vydaný zákon obmedzujúci delenie poľnohospodárskej pôdy.