liečebné praktiky

praktické postupy a úkony zamerané na obnovenie zdravia človeka a zvierat. V tradičnej medicíne ich výber vychádzal z predstáv o príčine choroby. Čím bola nejasnejšia, tým viac praktík, najmä magických, na chorobu existovalo. Podľa tradičných názorov boli za chorobu považované, a teda aj liečené, len jej príznaky. Najstaršími boli inštinktívne praktiky (olizovanie a vysávanie rán). Z mágie, animizmu, manizmu a náboženstva vychádzala veľká skupina iracionálnych liečebných praktík. Magické praktiky boli založené na predstave o démonovi choroby, ktorého z tela vyháňali, prenášali na iný objekt, prípadne i zničili. Chorobu vyháňali zariekaním, okurovaním, bitím, použitím svätenín i zapáchajúcich látok (cesnak, výkal a iné). Na odnesenie choroby slúžilo všetko, čo bolo v kontakte s chorým. Následné zničenie docielili jej prenesením do vody, zeme, ohňa ako očistných živlov (napríklad handrička po utretí vredov zahrabaná do zeme) i zmenšovaním až do nulového stavu roznesením (koláča pri priesti a podobne) a zariekaním. Z predstavy o možnosti udobrenia si choroby pramenilo používanie obetín. K obetinám patrili aj votívne predmety, ktoré mali, tak ako modlitby, získať pomoc nadprirodzených bytostí (božstva, Boha) pri liečení, alebo im ich z vďaky dávali po vyliečení. Pri racionálnych postupoch liečenia sa okrem vnútorne (nápoje, pokrmy) alebo povrchovo (obklady, masti) užívaných liečebných prostriedkov používali aj masáže, kúpele (parné alebo vo vode z liečivého prameňa), nahrievanie, potenie, inhalovanie, naprávanie končatín, vyrezávanie bradavíc, trhanie zubov, trepanácia lebky, púšťanie krvi a iné. Realizácia liečebných praktík (nazývaná liečenie, do 18. storočia aj liekovanie, lekuvanie) bola často zamestnaním špecializovaných liečiteľov i zelinkárov.