garbiarstvo

(koželužstvo, smradárstvo, grznárstvo)
remeselná a domácka výroba zameraná na spracovanie surových zvieracích koží na useň. Do 18. storočia spracovávali kožu aj ševci, ktorí ju potrebovali na výrobu lacnejšej obuvi. Samostatné garbiarske cechy vznikali od 16. storočia v slobodných kráľovských mestách, od 17. storočia aj mimo nich. Prvý vznikol v Prešove (1503), ďalšie v Levoči (1544), Košiciach (1568), Bratislave (okolo 1550). V 17. storočí vznikli cechy v Banskej Štiavnici, Jelšave, Lukovištiach, Sabinove, Kežmarku, Štítniku, Ratkovej, Bardejove, Modre, Rožňave a Kremnici. Bratislava bola sídlom celouhorského cechu garbiarov, pôsobiaceho aj na západnom a strednom Slovensku. Oblastný cech v Levoči pôsobil na východnom Slovensku. V 1. polovici 19. storočia vzniklo viacero vidieckych stredísk, z ktorých najvýznamnejší bol Rajec (200 dielní), známy výrobou rajčoviny (červenej a žltej kože), potom Brezová pod Bradlom (100 dielní spracúvajúcich ľahké baranie a kozie kožky), Ratková (asi 100 dielní, mnohé z nich produkovali safián), Kremnica, Liptovský Mikuláš, Brezno a iné. V garbiarstve sa na činenie koží používalo trieslo z kôry a rôznych častí duba, z kôry smreka, vŕby, smrekovca opadavého, brezy, javora, topoľa, bazy, jarabiny, liesky. Od 80. rokov 19. storočia sa prírodné trieslo nahrádzalo chrómovými soľami. Na odstránenie srsti sa používalo najmä vápno. Najprv z kože zostrúhali zvyšky mäsa a šliach a dali ju vylúhovať do vody s trieslom, ktoré kožu aj zafarbilo. Aby kože dostali mäkkosť a lesk, natierali ich lojom, masťou alebo leštili voskom. Spracované kože predávali iným remeselným špecialistom (obuvníci, čižmári, sedlári, remenári, brašnári, kníhviazači a iní) ako materiál na ďalšie spracovanie.