čižmárstvo

remeselná výroba čižiem z kože. Na Slovensku vzniklo v 16. storočí odčlenením sa od ševcovstva v dôsledku rastúceho dopytu po čižmách. Slovo čižmár je prevzaté z jazyka Srbov a Chorvátov. Čižmy zdobené ostrohami, strapcami, lemovaním a vyšívaním prišli do módy v čase tureckých vojen. Najskôr boli obuvou vysokej šľachty, zemanov a mešťanov. V nižších vrstvách obyvateľstva sa nosenie čižiem rozšírilo v 18. a 19. storočí a čižmári sa stali najpočetnejšími remeselníkmi. Prvý čižmársky cech vznikol v Košiciach v roku 1598. Do polovice 18. storočia bolo založených 99 cechov. V roku 1828 bolo v Komárne, Brezne, Leviciach, Lučenci, Košiciach, Bratislave, Kysuckom Novom Meste vyše 50 čižmárskych majstrov, v ďalších 7 mestách vyše 40. Po zrušení cechov vznikli v rokoch 1873 – 1880 čižmárske spolky v Pukanci, Slovenskej Ľupči, Jelšave, Revúcej, Lučenci, Kežmarku , Brezne, Dunajskej Strede, Hlohovci, Modre, Šamoríne, Zvolene, Trnave, Senci, Seredi, Prešove, Spišskom Podhradí. Väčšina z nich pôsobila aj po roku 1918. Roku 1890 bolo v župách na území Slovenska 7 329 čižmárskych dielní. V nich pracovalo 4167 pomocníkov a učňov. Krajinský zväz obuvníkov, zvrškárov a čižmárov pre Slovensko vznikol v roku 1924. Čižmárstvo v 20. storočí upadalo súbežne s ústupom nosenia tradičného odevu obyvateľov vidieka, stavovského odevu a prenikaním lacnejšej továrenskej obuvi na trh. V staršej technike sa používalo tzv. obrátené šitie: sára z dvoch kusov sa prišívala k podošve dvoma ihlami do polovice jej hrúbky, prevrátila sa a zošívala na bokoch. V 19. storočí sa sára z jedného kusa začala zošívať vzadu a podošva sa pribíjala o priehlavok drevenými klinčekmi. Znakom čižmárov bola čierna čižma v zlatom štíte. Ich patrónom bol sv. Krišpín, ktorý sa ako vierozvest živil obuvníckym remeslom.