remeselník

osoba zaoberajúca sa malovýrobou alebo poskytovaním služieb, ktorá sa remeslu vyučila inštitucionalizovaným spôsobom (učňovstvo, tovarišská, resp. pomocnícka doba) a bola príslušníkom cechu alebo inej stavovskej organizácie. Podľa miesta vykonávania remesla sa delili na dedinských (nesprávne nazývaných ľudových) a mestských. Podľa spôsobu jeho vykonávania sa odlišovali vandrovní, podľa kvality umeleckí, podľa spôsobu ohlasovania remesla koncesovaní remeselníci. V sociálnej štruktúre obyvateľov dedinského i mestského spoločenstva patrili remeselníci k vyšším vrstvám. Výroba a spoločenský život remeselníkov boli inštitucionálne podmienené, pretože tvorili súčasť cechového alebo spolkového života. Na území Slovenska sa remeselníci v mestách vyčlenili v 14. a na dedinách v 17.–18. storočí. Remeselník (majster) bol na základe tradície, vyplývajúcej z prijatia západoeurópskej organizácie remesiel, osobne slobodný mešťan. Jeho postavenie sa zmenilo prienikom remesiel do zemepanských miest: nebol slobodným občanom, v rámci urbárskych povinností platil poddanské dávky (cenzus), ale nevykonával ostatné povinnosti určené roľníkom. Remeselníci, ktorí mali prenajaté zemepanské objekty (mlyny, pivovary, tehelne a i.), platili nájomné, ktoré sa znižovalo o niektoré náklady (u mlynárov náklady na nové mlecie kamene). Obce dávali do prenájmu kováčske vyhne, zriedkavejšie tehelne a píly. Po roku 1872 podliehali remeselníci ustanoveniam priemyselného (živnostenského) zákona. Ich prvostupňovou (priemyselnou) vrchnosťou boli slúžnovské, neskôr okresné úrady, druhostupňovou vrchnosťou bol župný, po r. 1928 krajinský úrad, ktorý mohol udeľovať dišpenz (upustenie od povinnosti) od preukazu spôsobilosti na vykonávanie remeselnej výroby.