výplata z dedičstva

odškodnenie zákonných dedičov pri dedení a delení majetku inou formou ako bolo získanie reálneho podielu. Týkalo sa žien, ktoré napriek zákonom z roku 1836 a1840 až do začiatku 20. storočia neparticipovali na delení nehnuteľného majetku (pokiaľ nebolo materinského podielu), zväčša ich z dedičstva vyplatili len vystrojením svadby, výbavou a venom, ktoré dostávali po roku manželstva. Výška výplaty z dedičstva nikdy nedosiahla úroveň čiastky z otcovizne, akú dostávali synovia. Ženy–matky považovali za spravodlivé prenechať otcovizeň svojim bratom a ich potomkom, keďže ani sestry ich manželov nedostali podiel z rodinného majetku a nesiahali tak na dedičstvo ich detí. V tradičnom vidieckom prostredí sa vyplácali aj členovia rodiny, ktorí nežili a nepracovali na rodinnom hospodárstve, synovia, ktorí sa stali remeselníkmi, išli študovať a pod. Rovnaké pravidlo fungovalo aj pri delení majetku, ak sa nedohodli podmienky spoluvlastníctva v prípade častí, ktoré nebolo možné rozdeliť (napr. dom, náradie). Výplata z dedičstva sa ale ani v tomto prípade nikdy nevyrovnala hodnote reálnej časti. Situáciu komplikoval i fakt, že normy obyčajového práva neboli najmä od polovice 19. storočia v súlade so štátnymi zákonmi, čo viedlo skôr či neskôr k sporom v rámci rodiny.