tanečný folklór

tanečné, pohybovo-hudobné prejavy nadväzujúce na folklórne tradície. Zahŕňa predovšetkým tanečné umenie vidieckeho obyvateľstva, ale aj mestského, ktoré bolo obvyklým prostredníkom preberania tancov z iných kultúrnych a etnických prostredí. Okrem hlavných zložiek ľudového tanca (tanečný pohyb, hudba a pieseň) zahŕňa aj zložky vedľajšie (obsahové a výtvarné), ktoré ho spájajú s ďalšími prejavmi ľudovej kultúry (obyčajmi, etiketou, hrami, ľudovým divadlom, odevom). Dotvárajú jeho celkovú synkretickú formu a estetickú podobu. Podľa štrukturálnych a interpretačných znakov, príznačných pre ten-ktorý tanec, rozlišujeme tanečné oblasti, dialekty a štýly, ktoré do istej miery korešpondujú s hudobnými a jazykovými dialektmi a v značnej miere aj s kultúrno-historickým členením Slovenska. Tanečné oblasti tvoria západné, stredné a východné Slovensko s početnými regiónmi a subregiónmi.
Pri triedení tancov sa používajú rôzne kritériá.

Obvyklé je členenie na:
1. ženské tance – chorovody a chorovodné hry, kolesá a ďalšie tance (ženské pendanty mužských alebo párových tancov);
2. mužské tance (mládenecké tance, odzemky, verbunky, rozkazovačky);
3. párové tance – krútivé tance starého štýlu a nového štýlu, novodobé párové tance (polky, valčíky, mazúrky, sotyše, lendler a iné).

V súlade s hudobným vývinom rozlišujeme:
1. obradovo-magické tance (chorovody, niektoré svadobné a fašiangové tance);
2. tance roľníckej kultúry (kolesá, mládenecké tance, párové krútivé tance;
3. pastierske a zbojnícke tance;
4. tance novouhorského štýlu a západoeurópskeho typu, ktoré zľudoveli (štvorylka, valčík, strofické tance).

V súčasnosti pokračuje unifikácia tanečnej kultúry spojená so zánikom ľudových tancov v prirodzenom prostredí. Významnými nositeľmi a uchovávateľmi v rôznych stupňoch umeleckého spracovania sa stali folklórne kolektívy. Vedeckým výskumom tanečného folklóru, zbieraním, dokumentáciou a odbornou interpretáciou sa zaoberá etnochoreológia.