žobrák

osoba žijúca z milodarov. Žobráci pochádzali z hospodársky najslabších skupín obyvateľstva, ktorých nemohli z rôznych dôvodov alebo nechceli príbuzní živiť, dochovať. Rozlišovali sa naši a cudzí žobráci a tuláci. Pre vlastných žobrákov budovali mestá, neskôr i feudálne panstvá už od raného stredoveku chudobince, špitály a rozličné útulky pri kláštoroch. Problém žobrania nevyriešil ani zákon z r. 1871 o domovskom práve a chudobinských povinnostiach obcí. Žobranie v stredovekých formách (kostolní, domoví, jarmoční žobráci) pretrvalo však až do polovice 20. storočia. V bohatých a sociálne diferencovaných obciach sa ojedinele vyskytovali organizácie žobrákov v podobe žobráckeho cechu s cechovými pravidlami, cechovnou knihou a žobráckym richtárom. V období socializmu bolo žobranie zakázané. Problém riešil zákon o sociálnom dôchodku, všeobecným sociálnym poistením obyvateľstva, zakladaním štátnych sociálnych zariadení pre opustené deti a starcov (domovy mládeže, domovy dôchodcov). S prehlbovaním sociálnej diferenciácie, narastaním nezamestnanosti, bezdomovectva, migrácie i zahraničnými imigrantmi a oslabením spoločenskej kontroly žobrania po roku 1989 aj napriek týmto systémovým opatreniam sa žobráci znovu stávajú súčasťou verejných priestorov.