zber rastlín, živočíchov a nerastov

činnosť človeka, zameraná na získavanie produktov rastlinného, živočíšneho a nerastného pôvodu koristením z prírody. Do neolitu bol spolu s lovom jediným zdrojom získavania obživy a surovín. Rozvojom poľnohospodárstva sa zber stal doplnkovým zamestaním. Mnohé praktiky zberu zanikli, no v krízových obdobiach (neúroda, epidémie, vojny) sa, často aj napriek zákazom, aktivizovali. V 19. storočí ľudia zbierali v čase nedostatku kobylky, jahňady liesky pomleté na múku alebo podrvené plody hlohu pridávali do cesta na prípravu núdzových jedál. Charakter zberu malo okrem získavania rastlinných produktov aj chytanie živočíchov rukami, vyberanie ich produktov a zásob. Zberu sa venovali prevažne ženy a deti, príp. muži zviazaní prácou s prírodou (pastieri, drevorubači). Okrem zberu pre vlastnú potrebu boli získané produkty aj tovarom na predaj. Na prelome 19. a 20. storočia mala takmer každá rastlina alebo jej čast niekoľko spôsobov využitia. Táto pestrosť podmienila špecializáciu zberu (zber liečivých rastlín, húb, zber koreňov pre lekárnikov a krčmárov). Rastliny získané zberom tvorili pri pestovaných plodinách dôležitú zložku stravy. Pestrá bola napr. škála plodov a semien, zbieraných na konci leta a na jeseň – šípky (šverboritky), trnky, čučoriedky (borovnice, jafuri), maliny, ostružiny a i. Zber lieskovcov bol za feudalizmu poddanskou povinnosťou. Rozšírený bol zber divo rastúcich druhov ovocia – plánok jabĺk, hrušiek atď. Rastliny poskytovali aj krmivo a stelivo pre chov zvierat. Z nerastných surovín sa na Slovesnku do 19. storočia zbierali napr. žabice – okruhliaky kremeňa, používané na zapaľovanie ohňa kresaním. Charakter zberu malo aj získavanie nerastov z povrchu, ktoré rozvojom baníctva zanikalo. Škála i množstvo produktov získaných zberom sa po 2. svetovej vojne výrazne zmenšila.