núdzová strava

potraviny konzumované v čase hladu. Historické správy o tom, že výživa ľudí na Slovensku bola po kvalitatívnej i kvantitatívnej stránke nedostatočná, pochádzajú z viacerých časových období stredoveku. V neskorších obdobiach boli obdobia hladu menej časté a postihovali najmä poddanské obyvateľstvo. Najhorším obdobím novoveku, ktoré zasiahlo takmer celé naše územie, bol tzv. hladový rok 1830. Bol dôsledkom niekoľko rokov trvajúcej neúrody. Nedostatok potravín bol citeľný aj počas 1. svetovej vojny a hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia. V týchto obdobiach sa v strave zužitkovávali aj také zložky, ktoré sa za normálnych okolností nepovažovali za potraviny. Ako náhradka múky často slúžil kukuričný šrot, chlieb alebo placky sa piekli aj z otrúb, ak sa dali získať v mlynoch. Ako núdzová strava sa používali aj divorastúce rastliny. Na múku sa mlela kôra stromov (najčastejšie z brezy), žalude, vysušené jahňady liesky a pridávali sa aj piliny, napríklad z mladých bukov, ktoré mali sladkú chuť. Ako náhrada múky sa používali pomleté suché potraviny: hrach, repa, zemiaky, ovocie. Múka sa získavala tiež z pýru, ktorého korene v čase núdze ľudia vykopali zo zeme, usušili a pomleli. Podobné využitie mal aj stoklas, z ktorého semien sa mlela múka. V čase hladu sa vo veľkej miere používali i menej hodnotné alebo náhradkové potraviny. Bežná bola konzumácia splesnetého obilia, nahnitých alebo namrznutých zemiakov, planého ovocia a divo rastúcich rastlín – žihľavy, podbeľa, lobody, štiavu, hrachora lúčneho. Nedostatok, jednostrannosť a nekvalitná strava viedli k šíreniu chorôb a v krajných prípadoch k hromadnému umieraniu ľudí od hladu (hladomor). Častou chorobou býval ergotizmus, zapríčinený používaním jedál, na ktoré sa použila múka vymletá zo splesneného obilia. Ľudovo sa táto choroba nazývala oheň sv. Antona alebo ignis sacer. Pretože sa v určitých oblastiach vyskytovala ako epidémia, dlho bola mylne považovaná za nákazlivú chorobu.