výročné ohne

ohne zapaľované v prelomové dni kalendárneho a pracovného cyklu, keď sa predpokladala zvýšená aktivita zlých síl. Ich korene súvisia s vierou v magickú očistnú funkciu ohňa a predkresťanským kultom Slnka symbolizovaného ohňom. Kult sa u Slovanov najviac rozvinul v období letného slnovratu (21. jún). Kresťanský kalendár presunul obrady na sviatok Jána Krstiteľa (jánske ohne, sobotky, vajano). Na Slovensku bolo zapaľovanie ohňov známe v niekoľkých podobách: ako roznecovanie živého ohňa (Vianoce, Veľká noc, prvý príchod na salaš), pálenie vatier v okolí sídiel, chodenie alebo behanie so zapálenými fakľami, metlami. Pálenie vatier bolo spojené s množstvom poverových predstáv, obradových úkonov, spevom obradových a zábavných piesní a zábavou mládeže. V niektorých oblastiach sa ohne pálili: v Rybanoch na Juraja (24. apríl), desať dní pred Turícami – na sviatok Vstúpenia Krista Pána (pálenie peňazí v okolí Myjavy) alebo na Gemeri na Jozefa (19. marec). Jarné obrady spojené s ohňom prevzala do svojich zvykov aj rímskokatolícka cirkev v podobe pálenia ohňa so zvyškami starého lampového oleja na Bielu sobotu pred kostolmi a jeho svätenie kňazom (pálenie Judáša). V súčasnosti je zapaľovanie vatier aj jednou z foriem osláv štátnych sviatkov a výročí.