spolníci

(společníci, spoločníci)
rodiny roľníkov i chudobnejších vrstiev bez samostatného bytu, obývajúce spoločný dom. Rodiny spolníkov pozostávali pôvodne najčastejšie z členov jednej rodiny, ktorí sa po deľbe majetku nemohli rezidenčne osamostatniť. Príčinou boli rozličné zákazy stavať a rozširovať intravilán obce. Z archívnych prameňov je možné nájsť zmienky o spolníkoch od konca 18. storočia, keď sa domová daň určovala podľa rodín bez ohľadu na to, či žili v samostatnom alebo v spoločnom dome. Miestami už v tom čase počet domových daní vysoko prevyšoval počet domov. Rodiny ostali bývať v dome po predkoch ako spoluvlastníci, hoci boli hospodársky a konzumne samostatné, žili teda vo viacerých domácnostiach.
Bytový priestor sa delil spravidla vtedy, keď bol spoločný dvor už zastavaný a nebolo možné pristavovať nové priestory. Najprijateľnejším riešením bývala úprava komory na obytnú miestnosť pre druhú rodinu. Spoločný ostal pitvor, ktorý rovnako ako spoločný dvor neprispieval k súladu medzi rodinami. Najmenej preferovaný bol spôsob, keď 2–4 rodiny žili v jednej izbe, ktorú si rozdelili na ideálne časti. Delili sa aj vedľajšie priestory domu. V spoločnej izbe si rozdelili jednotlivé kúty, kde každá rodina mala posteľ. Ak bol stôl spoločný, každá rodina mala iný roh. Ženy varili každá osobitne. Niekedy sa do izby pridal ďalší stolík, prípadne ďalší sporák. Vyriešiť sa muselo spoločné kúrenie, svietenie, údržba domu. Niekedy si každá rodina svietila pri svojej posteli svojou lampičkou, bielila si svoj kút. Každá rodina mohla disponovať svojou časťou, predať ju cudzej rodine.
Spolužitie spolníkov sa považovalo za provizórium, ktoré sa predĺžilo často na niekoľko generácií. Spolníci privítali každú možnosť získať samostatný byt. Zánik spoločných bytov priniesli zlepšené podmienky obyvateľov vidieka od polovice 20. storočia.