poľovníctvo

lov, chov, ochrana a zužitkovanie ulovenej zveri. Jeho najstaršou zložkou je lov, ktorý sa postupne stal plánovitou činnosťou. Do 11. storočia bol vďaka veľkej rozlohe lesov a množstvu zveri na území Slovenska neobmedzený. Vo feudalizme sa právo lovu viazalo na vlastníctvo pôdy, ktorá patrila panovníkovi a územia veľkých lesných komplexov (v okolí Zvolena, v Honte, na Spiši) sa stali vyhradenými, najmä kráľovskými poľovnými revírmi. Starostlivosťou o ne boli poverení hájnici. V blízkosti revírov vznikali obce (napr. Dravce, Psiare, Lovce, Rybáre, Sokolníky), ktorých obyvatelia boli služobníkmi zemepánov. Sokoliari, psiari, lovci medveďov, lovci so sieťami atď. mali za povinnosť chovať a cvičiť sokoly, jastraby a psy používané na honoch, zhotovovať zbrane ap. Prvým obmedzením lovu pre poddaných Uhorska bol dekrét kráľa Ladislava I. z roku 1092 o zákaze loviť v nedeľu. V 13. storočí začali zemepáni zakazovať loviť niektoré druhy zvierat (jelene, diviaky) alebo používať niektoré spôsoby lovu. No poddaní boli povinní loviť kuny, veverice, tchory, vlky, medvede. Ich kože boli súčasťou poddanských dávok. Právo lovu dostávali na určitý čas aj poddaní, osídľujúci po tatárskom vpáde vyľudnené obce. Roku 1504 zakázal Vladislav II. obyvateľom poddanských obcí v celom Uhorsku zaoberať sa lovom. Zákaz bol roku 1729 rozšírený aj na mestá, v ktorých sa poľovníctvo v 17. storočí rozšírilo. Od roku 1872 bolo poľovné právo viazané na vlastníctvo aspoň 100 jutár pôdy a po zrušení poddanstva roku 1848 sa opäť nevzťahovalo na bývalých poddaných, vlastniacich málo pôdy. Na pasienkoch a v lesoch, v ktorých sa obecná pôda nerozdelila, patrilo poľovné právo celej obci. Plánovitým odvetvím hospodárstva sa poľovníctvo stalo v roku 1947 zákonom č. 225.