mlynárstvo

remeslo spracúvajúce obilie na múku a iné produkty (krúpy, šrot). Ako remeslo sa na Slovensku začalo šíriť od 13. storočia. Právo mlyna (ius molae) patrilo k menším regálnym právam (úžitkové práva patriace panovníkovi). Za feudalizmu mohli mlyny budovať najmä kláštory a cirkevné inštitúcie, šľachta a slobodné kráľovské mestá. Právo mlyna vykonával zemepán priamo prostredníctvom svojich poddaných mlynárov, od 18. storočia ho dával mlynárom do prenájmu. Mlyny povoľoval budovať aj svojim poddanským obciam a na základe zmluvy i dedičným richtárom (šoltýs). Do urbárskych reforiem Márie Terézie bol poddaný povinný mlieť v mlyne svojho zemepána. Závislosť remesla na vodných tokoch, lokalizácia mlynov v obciach i na ich okraji, ich rozptýlenosť a závislosť od zemepána boli príčinou, že mlynári si zriedka vytvárali samostatné cechy. Najstarší cech bol v Bratislave (1582). Mlynári vytvárali aj oblastné cechy: cech mlynárov na Myjavskej pahorkatine (1626), Žitnom ostrove (1711), v Novohradskej stolici (1818), Liptove (1835), Nitrianskej stolici (1848). V polovici 19. storočia, keď malo mlynárstvo najväčší rozmach, bolo na území Slovenska takmer 4 800 mlynov. Po roku 1924 pôsobilo Odborové spoločenstvo mlynárov na Slovensku so sídlom v Bratislave. Regionálne spoločenstvá utvorili v obvodoch bývalých veľžúp. Zavádzanie parného pohonu mlynov umožnilo prekonať teritoriálnu viazanosť a budovať mlyny s celoročnou prevádzkou priamo v obilninárskych oblastiach. Tak vznikali tzv. obchodné mlyny na rozdiel od mýtnych mlynov, ktoré sa venovali mlynárskej malovýrobe. Patrónkou mlynárov bola svätá Kristína, ktorú ako mučeníčku hodili do vody s mlynským kameňom uviazaným na hrdle.