hry pri mŕtvom
(komašni, lopatky)
súčasť pohrebných obradov. Konali sa pri zomrelom (v pitvore alebo chyži), neskôr inde (stodola, dvor) po dva večery pred pohrebom, keď rodina vo dne v noci mŕtveho strážila. Rituálne bdenie a hry boli podmienené strachom (poverčivosťou), že zanedbaním povinnej starostlivosti sa z mŕtveho môže stať revenant alebo upír. Aktérmi boli obvykle mládenci i mladí ženatí muži za prítomnosti pozostalých a susedov. K rozšíreným patrili hry na ďida a babu, pri ktorej sa ďid zvykol pováľať s dievkami po zemi. V rozvinutejších formách vystupovali aj čort (obdoba masky deda či medveďa) a anheľ, zápasiaci o dušu hriešnika (motív putovania duše do neba alebo do pekla). Postava carja predstavovala hriešneho vladára, pykajúceho v pekle za svoje hriechy. V iných hrách čerpali zo sveta zvierat (puľka, kurka, kobyla/kuň, baran, koza, zajac, holubky, pčoly) a ľudí (meľnycja, jarmarok, koňa kuvaty, na asentýrku, na ďivadlo), časť tvorili súperivé hry (barana rizaty, salo rizaty). Hry boli obvykle späté s predstieraním usmrcovania, erotického správania (bozkávanie, opačovanie, pohybové imitácie), s bitím povrieslom, skrúteným ručníkom (rušnyk, šejka/šyjka, šuk bjut, snopy jisty) alebo drevenou lopatkou, podľa čoho dostali aj názov. Časté bolo aj oblievanie vodou.
Hry pri mŕtvom sa vyskytovali v obciach s rusínskym či ukrajinským etnikom v okolí Bardejova, Svidníka, Medzilaboriec a Sniny, miestami sa ako zvyk udržali do polovice 20. storočia. Súvisia s historicky staršími hrami, ktoré sprevádzali pohreb a pohrebnú hostinu až do stredoveku (trizna, strava). Spoločné črty majú s obdobnými hrami ukrajinskými (svičinňa, komašni) a rumunskými (mastile de priveghi). Stráženie mŕtveho spojené s hrami je na Slovensku známe aj u Rómov. Hry s imitáciou mŕtveho (Umrevec) bývali niekde súčasťou zábavy na priadkach.
súčasť pohrebných obradov. Konali sa pri zomrelom (v pitvore alebo chyži), neskôr inde (stodola, dvor) po dva večery pred pohrebom, keď rodina vo dne v noci mŕtveho strážila. Rituálne bdenie a hry boli podmienené strachom (poverčivosťou), že zanedbaním povinnej starostlivosti sa z mŕtveho môže stať revenant alebo upír. Aktérmi boli obvykle mládenci i mladí ženatí muži za prítomnosti pozostalých a susedov. K rozšíreným patrili hry na ďida a babu, pri ktorej sa ďid zvykol pováľať s dievkami po zemi. V rozvinutejších formách vystupovali aj čort (obdoba masky deda či medveďa) a anheľ, zápasiaci o dušu hriešnika (motív putovania duše do neba alebo do pekla). Postava carja predstavovala hriešneho vladára, pykajúceho v pekle za svoje hriechy. V iných hrách čerpali zo sveta zvierat (puľka, kurka, kobyla/kuň, baran, koza, zajac, holubky, pčoly) a ľudí (meľnycja, jarmarok, koňa kuvaty, na asentýrku, na ďivadlo), časť tvorili súperivé hry (barana rizaty, salo rizaty). Hry boli obvykle späté s predstieraním usmrcovania, erotického správania (bozkávanie, opačovanie, pohybové imitácie), s bitím povrieslom, skrúteným ručníkom (rušnyk, šejka/šyjka, šuk bjut, snopy jisty) alebo drevenou lopatkou, podľa čoho dostali aj názov. Časté bolo aj oblievanie vodou.
Hry pri mŕtvom sa vyskytovali v obciach s rusínskym či ukrajinským etnikom v okolí Bardejova, Svidníka, Medzilaboriec a Sniny, miestami sa ako zvyk udržali do polovice 20. storočia. Súvisia s historicky staršími hrami, ktoré sprevádzali pohreb a pohrebnú hostinu až do stredoveku (trizna, strava). Spoločné črty majú s obdobnými hrami ukrajinskými (svičinňa, komašni) a rumunskými (mastile de priveghi). Stráženie mŕtveho spojené s hrami je na Slovensku známe aj u Rómov. Hry s imitáciou mŕtveho (Umrevec) bývali niekde súčasťou zábavy na priadkach.