hrob
- priestor na vyhradenom mieste, určený na obradné alebo neobradné pochovanie mŕtveho. Tvary hrobov podmienili lokálne geografické a pôdne podmienky, tradícia pochovávania ovplyvňovaná predstavami o posmrtnom živote, viera v nesmrteľnosť duše a snaha zachovať telesnú schránku človeka aj po smrti čo najdlhšie neporušenú. Vlastný hrob tvorí jama, v strednej Európe spravidla s rozmermi 0,8×2 m, pričom hĺbka kolíše v závislosti od pôdneho podkladu, platných hygienických predpisov pre pohrebiská a od spôsobu pochovávania. Od veľkomoravského obdobia sa u nás postupne rozšírilo pochovávanie v drevenej rakve (truhle). Do jamy sa pri pochovávaní ukladá rakva s telom zomretého. V niektorých oblastiach sa zachovalo archaické vykladanie hrobu drevenou konštrukciou (sklep – Bošáca; fršlóg – Slovenské Pravno; futráľ – Gemer). Zvláštnym prvkom konštrukcie hrobu je podmola, výklenok v pozdĺžnej stene, do ktorej sa pochovávali osoby v blízkom príbuzenskom pomere k mŕtvemu v hlavnej jame. Jej výskyt v minulosti bol výskumami na Slovensku v 20. storočí. doložený zo sedemdesiatich lokalít. Dôležitou súčasťou hrobu je vonkajšia úprava, vysoký násyp na mohyle alebo náhrobník na plochom hrobe. Funkciou ťažkého náhrobného kameňa i násypu mohyly bolo chrániť hrob pred narušením, ako aj zabrániť mŕtvemu návrat a znepokojovanie pozostalých. Rozmiestnenie hrobov na cintorínoch bolo skupinové, nepravidelné alebo radové;
- hrob, hrobľa – označenie jamy na zimné uskladňovanie zemiakov, zakrytej slamou.
Hroby s drevenými krížmi na rímskokatolíckom cintoríne. Liptovská Lužná (okr. Liptovský Mikuláš), 1974. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: S. Kovačevičová
AutorĽubica Chorváthová
Pozri aj
Literatúra
Habovštiak, A.: Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava 1985.
Botík, J. (ed.) a kol.: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku s osobitným zreteľom na etnickú a konfesionálnu mnohotvárnosť. Bratislava 2001.
Chorváthová, Ľ.: Hrob. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava 1990, 75, mapy 25-28.