náhrobník

označenie miesta hrobu. S kresťanstvom sa prijalo chápanie smrti, ktorého podstatou je viera v život večný. Univerzálnym kresťanským znakom miesta mŕtvych sa stal kríž. Kríž je nielen symbolom kresťanských cintorínov, ale oddávna sa ním označovali aj jednotlivé hroby. V rímskokatolíckych cintorínoch sa používal jednoramenný latinský kríž, v cintorínoch kresťanstva východného obradu (pravoslávni a grékokatolíci) rovnoramenný grécky alebo dvoj a trojramenný kríž. V súvislosti s reformačným hnutím na luteránskych, kalvínskych, habánsko-hutterských a ďalších protestantských cintorínoch namiesto krížov začali používať náhrobníky stĺpikového a doskového tvaru. Symbolom ich viery sa aj na náhrobníkoch stal kalich alebo hviezda. Symbolika kríža absentuje aj na židovských cintorínoch, čo súvisí s predkresťanským pôvodom judaizmu. Znakom židovských hrobov je kamenná stéla, najčastejšími symbolmi sú Dávidova hviezda, žehnajúce ruky u Kohenov a krčah s miskou u Levitov.
Na mnohých miestach Slovenska sa náhrobníky stali pozoruhodnými galériami so závažným výtvarným a myšlienkovým odkazom. V ľudovom prostredí princípom tvorby bola tradícia, s ktorou sa spája pestrá regionálna a lokálna tvorivá variabilita a mnohotvárnosť. Vyplynula z pestrosti používaných materiálov (drevo, kameň, kov) a tvorivých postupov. Náhrobníky svedčia o zručnej ruke tvorcov, o ustálených výtvarných postupoch, aj o uzrozumenom obsahu symbolov kresťanskej, ale aj predkresťanskej viery. Náhrobníky upútavajú pozornosť zvláštnosťami figurálnych, rastlinných a geometrických motívov, výraznou farebnosťou a pestrosťou ornamentálnych prvkov a symbolov. Vo výzdobe náhrobníkov mimoriadne časté sú kruhové a vírivé motívy v podobe ružíc, kruhových pletencov, hviezdic, svastík. Symbolizovali zbožštenie Slnka, a zároveň aj predstavy nekonečného pohybu a obnovy, stretávania sa konca a začiatku života. Starobylý obsah má aj kresťanská symbolika, najčastejšie zastúpená krížom, výrečným symbolom pretnutia sa dvoch základných princípov – života a smrti.
Od 18. a 19.storočia aj náhrobníkom v tradičnom vidieckom prostredí pribudli nové funkcie v tom zmysle, že už neboli iba znakom hrobu, ale zosnulých mali chrániť aj pred zabudnutím. Z náhrobníkov sa stávali svojráze životopisy, v ktorých boli obsiahnuté informácie dvojakého druhu. Jednak základné identifikačné údaje – meno, priezvisko, dáta narodenia a úmrtia, najnovšie aj fotografia. Taktiež aj informácie o rodinnom statuse, povolaní, majetnosti, spoločenskom postavení a osobných vlastnostiach. Vďaka takýmto informáciám sú náhrobníky nielen znakmi hrobov, ale zároveň aj prejavom a zhodnotením zmysluplnosti ľudského života.