folklór
súhrnné označenie pre ľudové piesne, hudbu, tance, slovesnosť, hry a dramatické útvary, ktoré sa prenášajú medzi generáciami formou priamej kontaktnej komunikácie. Tieto kultúrne javy sa realizujú v malých sociálnych skupinách a existujú vo viacerých variantoch. Odrážajú sa v nich sociálne vzťahy, etické a estetické názory, ktoré sú obrazom kolektívnych noriem spoločenstva. Ich pretrvávanie v kolektívnej pamäti súvisí obvykle s viacerými funkciami, ktoré v konkrétnom prostredí plnia: estetickou, poznávacou, obradovou, výchovnou, zábavnou, ale aj ekonomickou (vyberanie pri obchôdzkach). Folklór je súčasťou skupinovej identity, má výrazné etnické znaky a dnes sa považuje za hodnotnú časť nehmotného kultúrneho dedičstva.
Folklórne prejavy sa podľa funkcie, obsahu a formy začleňujú do rodov, druhov, žánrov a žánrových skupín. Pri ich triedení sa však tieto hľadiská nedajú oddeliť. Nepresné je napríklad rozlišovanie podľa rozdielov medzi lyrikou, epikou a drámou. Lyrike približne zodpovedajú piesne, epike próza a dráme divadlo. Avšak aj medzi ľudovými piesňami sa vyskytuje tzv. veršovaná epika (balady, romance, novelistické piesne, epos), výraznejší lyrizmus je len v niektorých piesňových druhoch. Vyskytujú sa aj lyricko-epické žánre (viaceré piesne, vinše, plače). Problematické je tiež zaradenie malých folklórnych foriem (riekanky, príslovia, porekadlá, hádanky, úslovia a iné). V klasifikačnom systéme tvoria hlavné skupiny slovesný folklór, hudobný folklór (piesňový a inštrumentálny) a tanečný folklór. Folklór je javom synkretickým. Tento princíp je charakteristický najmä pre obradový folklór, hry a ľudové divadlo.
Folklór sa zvykne považovať za produkt vidieckeho roľnícko–pastierskeho prostredia, ale osobité prejavy vznikli aj v mestách medzi remeselníkmi, baníkmi či študentmi. Folklórne javy sa vyskytujú aj v prostredí folklorizmu, ale obvykle majú podobu štylizovaného folklóru. Folklór je predmetom vedeckého záujmu slovesnej folkloristiky, etnomuzikológie a etnochoreológie, ako špeciálnych disciplín etnológie.
Povej vetríček, povej... (na poli). Spieva Anna Santová, Trenčianska Turná, 2009. Archív Jozefa Lehockého.
Folklórne prejavy sa podľa funkcie, obsahu a formy začleňujú do rodov, druhov, žánrov a žánrových skupín. Pri ich triedení sa však tieto hľadiská nedajú oddeliť. Nepresné je napríklad rozlišovanie podľa rozdielov medzi lyrikou, epikou a drámou. Lyrike približne zodpovedajú piesne, epike próza a dráme divadlo. Avšak aj medzi ľudovými piesňami sa vyskytuje tzv. veršovaná epika (balady, romance, novelistické piesne, epos), výraznejší lyrizmus je len v niektorých piesňových druhoch. Vyskytujú sa aj lyricko-epické žánre (viaceré piesne, vinše, plače). Problematické je tiež zaradenie malých folklórnych foriem (riekanky, príslovia, porekadlá, hádanky, úslovia a iné). V klasifikačnom systéme tvoria hlavné skupiny slovesný folklór, hudobný folklór (piesňový a inštrumentálny) a tanečný folklór. Folklór je javom synkretickým. Tento princíp je charakteristický najmä pre obradový folklór, hry a ľudové divadlo.
Folklór sa zvykne považovať za produkt vidieckeho roľnícko–pastierskeho prostredia, ale osobité prejavy vznikli aj v mestách medzi remeselníkmi, baníkmi či študentmi. Folklórne javy sa vyskytujú aj v prostredí folklorizmu, ale obvykle majú podobu štylizovaného folklóru. Folklór je predmetom vedeckého záujmu slovesnej folkloristiky, etnomuzikológie a etnochoreológie, ako špeciálnych disciplín etnológie.