figurálna keramika

hrnčiarska alebo fajansová plastika, zobrazujúca postavy ľudí a zvierat. Zatiaľ čo hrnčiarske figúry sa tvarovali prevažne na hrnčiarskom kruhu, fajansové sa zhotovovali ručným modelovaním alebo pomocou foriem. Drobnými figúrkami sa zvyčajne vypĺňal voľný priestor v keramickej peci, aby sa lepšie vypálil úžitkový tovar. Spočiatku sa vyrábali figúrky zvieratiek – detských hračiek (prasiatko, koník, vtáčik, ovečka), no známe boli aj figúrky – postavičky imitujúce povolania. Postupnú obľubu figurálneho žánru v ľudovom prostredí ovplyvnil od 18. storočia výrobný sortiment európskych porcelániek, tiež skutočnosť, že u pokatolíčtených habánov prestal platiť zákaz prenosu figurálnych tém do keramickej tvorby. Na západnom Slovensku produkciu figurálnej keramiky vyvolal dopyt pútnických miest Šaštína a Marianky. Sošky Piety sa podľa šaštínskych predlôh zhotovovali v Sobotišti, sošky Madony a sv. Jána Nepomuckého v Dechticiach. Rozšírené boli aj keramické sväteničky v podobe ženskej postavy v dobovom odeve, držiacej misku na svätenú vodu. V Pukanci sa vyrábali betlehemské figúrky. Do začiatku 20. storočia bola tvorba keramikárov– figuralistov zväčša anonymná, do kultúrneho povedomia sa mená najvýznamnejších majstrov zapísali až po roku 1918. Patrili k nim predovšetkým stupavskí džbankári Ferdiš Kostka (1878 – 1951), Ignác Bizmayer (1921) a viacerí modranskí figuralisti, tiež hrnčiarski majstri z Pukanca, Pozdišoviec, Bardejova, Šivetíc.