hrnčiarstvo

ručná výroba keramiky z nepálenej, no najviac z vypaľovanej hliny modelovaním v ruke, s využitím hrnčiarskeho kruhu alebo tvarovaním pomocou foriem. Jeho začiatky sú v neolite. Osamostatnenie hrnčiarstva ako remesla v 12.-13. storočí súviselo so začatím používania rýchlo rotujúceho kruhu. Názvy obcí Hrnčiarovce, Hrnčiarske Zalužany dodnes svedčia o vtedajšom rozšírení hrnčiarstva na území Slovenska. Hrnčiarstvo je na tomto území prvý raz písomne doložené v roku 1416. Prvý cech hrnčiarov vznikol v Bardejove v roku 1475, ďalšie v 16. storočí (Šamorín, Spišské Podhradie, Kežmarok, Košice, Trnava a i.). Na dedinách vznikali cechy v 17.-18. storočí (57 známych lokalít). Výrobe sa vo veľkom rozsahu venovali aj nekvalifikovaní remeselníci – fušeri. V 19. storočí boli hrnčiarske dielne na celom území Slovenska (Modra, Beluj, Halič, Pozdišovce, Sabinov a i.). Rozvoj hrnčiarstva súvisel s potrebami vidieckych domácností, pre ktoré hrnčiari vyrábali rozličné druhy riadu. Najstaršia bola výroba čierneho alebo zadymovaného riadu tmavosivej až čiernej farby, bez úpravy povrchu, vypaľovaného v poľných peciach. Hrnčiarske pece (kúrilo sa v nich drevom) boli vo dvore, v záhrade pri dielni alebo boli jej súčasťou (najmä v mestách). Archaické boli pece zahĺbené vo svahu. Proces výroby keramiky tvorilo kopanie hliny, jej spracovanie, tvarovanie keramiky, prípadne tvorba plastickej výzdoby, sušenie a vypaľovanie keramiky, striedajúce sa s úpravou jej povrchu polievaním a maľovaním (engobovanie, glazúrovanie). Hrnčiari zdobili riad geometrickým dekórom (vychádzal z rotácie hrnčiarskeho kruhu) a voľnejším maľovaným rastlinným a figurálnym dekórom. Jednotlivé dielne i hrnčiari používali aj zdobenie striekaním, maľovanie hubkou, vtláčanie listov do mokrého črepu (Gemer), rytie doplnené farebnými hlinkami, vyškrabovanie (Beluj), vykrajovanie dekóru formičkami zo zemiakov (západné Slovensko) a pod. Zánik hrnčiarskeho remesla v 2. polovici 19. storočia súvisel s rozvojom priemyselnej výroby keramiky.