čardáš
(na dva kroky, verbunk, lašunk, palotáš, rezgö)
párový krútivý tanec. Reprezentuje krútivé tance nového štýlu (novouhorského). Vznikol na podklade krútivých tancov starého štýlu, verbunkov a starších európskych párových tancov na konci prvej polovice 19. storočia. Ujal sa ako národný spoločenský tanec uhorského meštianstva. Pomenovanie je odvodené od maďarského slova csarda – krčma. Čardáše sa územím Slovenska šírili najmä na konci 19. a začiatkom 20. storočia, keď čardášovú tanečnú módu podporovali učitelia tancov. Vo vidieckom tanečnom repertoári sa vďaka výraznej podobnosti buď premiešali s miestnymi regionálnymi krútivými tancami starého štýlu (prípadne im len prepožičali svoj názov), alebo fungovali paralelne ako dva samostatné tance či úplne vytlačili a nahradili pôvodný tanec starého štýlu.
Všetky regionálne varianty čardášu majú párovú formu a improvizačný ráz tanca. V páre sa tanečníci držia najčastejšie v objatí v páse, zriedkavejšie za ruky alebo tancujú samostatne voľne po tanečnom priestore. Základ choreografickej stránky tvorí, rovnako ako v prípade krútivých tancov starého štýlu, krútenie páru. Tanečná výstavba pozostáva z dvoch častí: pomalej a rýchlej. Pre pomalú časť je príznačným motívom tzv. dvojkročka (dvojúkrok bokom) a pre rýchlu krútivé a skočné motívy. V rýchlom tempe sa často uplatňujú tvary miestnych krútivých tancov (napríklad frišký, do skoku, hore). Pre hudobný sprievod čardášov sú charakteristické novouhorské piesne v párnom takte, hrávané predovšetkým rómskymi sláčikovými kapelami, spravidla v dvoch až troch ostro odlíšených tempách.
Čardáš bol donedávna rozšírený na Slovensku takmer všeobecne, v tanečnom repertoári chýbal len ojedinele (napr. na okolí Terchovej). V súčasnosti pretrvávajú predovšetkým jednoduché a unifikované podoby čardášu.
Čardáš. Dobrá Niva. Tancuje dedinská folklórna skupina DOBRONA z Dobre Nivy, 2000. Ukážka z filmu Tanečná antológia Hontu 1. časť. POS Zvolen 2000. Archív Podpolianskeho osvetového strediska Zvolen.
párový krútivý tanec. Reprezentuje krútivé tance nového štýlu (novouhorského). Vznikol na podklade krútivých tancov starého štýlu, verbunkov a starších európskych párových tancov na konci prvej polovice 19. storočia. Ujal sa ako národný spoločenský tanec uhorského meštianstva. Pomenovanie je odvodené od maďarského slova csarda – krčma. Čardáše sa územím Slovenska šírili najmä na konci 19. a začiatkom 20. storočia, keď čardášovú tanečnú módu podporovali učitelia tancov. Vo vidieckom tanečnom repertoári sa vďaka výraznej podobnosti buď premiešali s miestnymi regionálnymi krútivými tancami starého štýlu (prípadne im len prepožičali svoj názov), alebo fungovali paralelne ako dva samostatné tance či úplne vytlačili a nahradili pôvodný tanec starého štýlu.
Všetky regionálne varianty čardášu majú párovú formu a improvizačný ráz tanca. V páre sa tanečníci držia najčastejšie v objatí v páse, zriedkavejšie za ruky alebo tancujú samostatne voľne po tanečnom priestore. Základ choreografickej stránky tvorí, rovnako ako v prípade krútivých tancov starého štýlu, krútenie páru. Tanečná výstavba pozostáva z dvoch častí: pomalej a rýchlej. Pre pomalú časť je príznačným motívom tzv. dvojkročka (dvojúkrok bokom) a pre rýchlu krútivé a skočné motívy. V rýchlom tempe sa často uplatňujú tvary miestnych krútivých tancov (napríklad frišký, do skoku, hore). Pre hudobný sprievod čardášov sú charakteristické novouhorské piesne v párnom takte, hrávané predovšetkým rómskymi sláčikovými kapelami, spravidla v dvoch až troch ostro odlíšených tempách.
Čardáš bol donedávna rozšírený na Slovensku takmer všeobecne, v tanečnom repertoári chýbal len ojedinele (napr. na okolí Terchovej). V súčasnosti pretrvávajú predovšetkým jednoduché a unifikované podoby čardášu.
Trasený čardáš (na dva kroky). Kozárovce (okr. Levice). Foto T. Szabó 1971.
AutorDana Kľučárová
Pozri aj
Literatúra
Dúžek, S. – Garaj, B.: Slovenské ľudové tance a hudba na sklonku 20. storočia. Bratislava 2001.
Skraková, B.: Čardáš – ľudový tanec v historickom kontexte. In: Slovenský národopis, roč. 54, 2006, č. 1, 47–83.