žatva

súbor pracovných úkonov spätých so zberom dozretého obilia. Medzi najstaršie spôsoby zberu patrilo ručné vytrhávanie obilia, ktoré sa zachovalo ako núdzový spôsob v čase katastrofálne neúrodných rokov až do začiatku 20. storočia. Do konca 19. storočia, v niektorých oblastiach Slovenska i dlhšie, sa zachovalo žatie obilia. Ako žacie náradie sa používal srp, ktorý od 18. storočia začali nahradzovať kosák a kosa. Zožaté, prípadne pokosené obilie sa ukladalo do hrstí (huša, pomitka), ktoré sa viazali pomocou slamených povriesel, v horských oblastiach aj prútených húžiev. Začiatkom 20. storočia sa na to v poľnohospodársky produktívnejších oblastiach a na juhozápadnom Slovensku začali používať motúzy. Pri viazaní do slamených povriesel sa niekde používal drevený viazací kolík (kruteľ, knuteľ). Snopy sa ukladali do troch základných foriem: horizontálnej, vertikálnej (na Slovensku používanej až od 80. rokov 19. storočia) a na ostrvy (typické pre horské oblasti). Poslednou fázou žatevných prác bolo zahrabanie strniska, vyzbieranie kláskov a následný zvoz obilia. Krátke obdobie pripadajúce na žatvu si pri tradičných prácach vyžadovalo sústredenie pracovných síl; odrazilo sa to aj na organizovaní rodinného života. Okrem rôznych foriem susedskej a príbuzenskej výpomoci odrábali chudobnejší roľníci na žatevných prácach dohovorený počet dní za vypožičaný záprah. Organizácia žatevných prác v obci mala veľký význam najmä v období trojpoľného hospodárenia v súvislosti s celkovou organizáciou poľnohospodárskych prác a pasením hospodárskych zvierat v chotári. V produktívnych oblastiach sa pri žatve využívali aj sezónni robotníci. Žatva bola vyvrcholením hospodárskeho roka roľníka. Jej význam sa odrazil aj vo zvykoch, v ktorých okrem zábavnej časti bolo možné registrovať aj zvyšky predkresťanských ďakovných a obetných slávností.