tradičný odev

odev, ktorého skladba aj existencia je založená na tradícii. Najvýznamnejším znakom tradičného odevu je veľký počet lokálnych a regionálnych dobových foriem, ich výzdoba a farebná pestrosť. Medzi charakteristické znaky patrí takisto stálosť foriem a veľmi pozvoľný vývin. Vznik tradičného odevu súvisí so vznikom spoločensky rozvrstvenej spoločnosti. Rôzne spoločenské vrstvy a skupiny sa nezačali odlišovať len spoločenským postavením, ale aj svojím odevom. Postupne sa začal odlišovať odev roľníka a pastiera od odevu remeselníka. Začal sa odlišovať odev dedinského obyvateľstva od odevu mestského obyvateľstva. Rôznymi smermi sa vyvíjal odev privilegovaných vrstiev spoločnosti. Tradičný odev okrem praktických funkcií spĺňal aj ďalšie funkcie. Vyjadroval odlišnosť pohlavia, generačné rozdiely, stav, zamestnania, príležitosť nosenia, ako aj spoločenský status a lokálnu alebo regionálnu príslušnosť jeho nositeľa. Zhotovoval sa podomácky, prípadne ho šili dedinskí remeselníci. Na jeho zhotovenie sa používali najmä domáce prírodné materiály – plátno, súkno a kožušina. Koncom 18. storočia sa začali používať aj manufaktúrne, od polovice 19. storočia aj priemyselne vyrábané textílie. Tradičné formy najdlhšie pretrvávali vo vidieckom odeve. V druhej polovici 19. storočia začali do tradičného odevu prenikať mestské odevné súčiastky až ho postupne nahradili. Nosenie tradičného odevu v mestskom prostredí sa koncom 19. a začiatkom 20. storočia stalo prezentáciou národného povedomia. Proces zániku nosenia tradičného odevu v 20. storočí urýchlili nielen vojnové udalosti, ale najmä hospodárske a spoločenské civilizačné premeny. V súčasnosti sa v dedinskom prostredí nosí len ako príležitostný slávnostný odev, alebo ešte častejšie v štylizovanej podobe scénického kostýmu folklórnych skupín a súborov.