príslovie

ustálený výrok, ktorý obraznou formou vyjadruje ucelenú myšlienku, múdrosť, logický súd s poučujúcim zámerom a zovšeobecňujúcou, akoby večnou platnosťou. Príslovia sa vyskytovali už v starých civilizáciách (asýrsko-babylonskej, indickej, egyptskej, neskôr gréckej a rímskej). Európsky repertoár významne ovplyvnili latinské príslovia. Učenci ich zostavovali do rozsiahlejších príručiek (základnou zbierkou je Corpus Paremiographicum), ďalším doplňovaním vznikla Vulgata, dielo tradované s malými zmenami až do 16. storočia. Pre vývoj európskych i našich prísloví bol dôležitý stredovek, v ktorom sa obohacovali o svetskú tematiku. Oproti humanistickým zbierkam cirkev odporúčala výber prísloví z Biblie, zostavený mníchom Munciom (1575). Súpisy prísloví a iných paremiologických výrokov upevňovali ich živú existenciu v ľudovom prostredí.
Príslovie niekedy ťažko odlišujeme od porekadla. Pomôckou môžu byť gramatické charakteristiky. Príslovie máva sloveso v 3. osobe prítomného času (ojedinele budúceho času) a je gramaticky uzatvorené. Obvykle je vyjadrené súvetím, umocneným rytmom a rýmom, s bohatou obraznosťou, metaforami, metonýmiami, perzonifikáciami, epitetami, paralelizmami a inými štylistickými figúrami. Známe sú príslovia so stavbou priraďovacieho súvetia (Voda ženie mlyny a víno jazyky), zloženého súvetia podraďovacieho (Keď máš ruky spútané, ani meč ti nie je nič platný), s vedľajšou vetou príslovkovou s koreláciami: ako-tak (Ako chodí starý rak, i mladý sa učí tak), kde-tam (Kde sa kto vyliahne, tam ho to vždy tiahne), keď-potom (Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú), kto-ten (Kto sa veľmi náhli, často sa popáli), čo-to (Čo kraj, to inakšia obyčaj). Tematicky vypovedajú o rôznych stránkach ľudského života, sú fondom ľudských skúseností, mravných postojov a zásad.