palicové tance

mužské reťazové alebo sólové tance s rekvizitou. Ich historické korene siahajú k starým zbrojným, vojenským a pastierskym tancom, k stredovekej európskej moreske, mestským cechovým tancom a k hajdúskemu tancu. Počas historického vývoja prešli viacerými funkčnými premenami a udomácnili sa v tanečnom repertoári vidieka.
Na Slovensku sa vyskytovali v dvoch základných formách:

1. reťazové palicové tance, známe aj ako mečové tance, ktoré sa na Slovensku uchovali najmä v podobe fašiangových tancov s názvami pod šable, pod paličky, fašiangový tanec, koleda a iné. Tancovalo ich obvykle 5–10 osôb obvykle na pieseň Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide… V prvej časti sa tanečníci, postupujúc po kruhu, reťazovite pospájali palicami, prútmi, kovovými či drevenými šabľami, valaškami alebo inými rekvizitami. V druhej časti vytvárali skočnými alebo behovými motívmi rôzne choreografické figúry: menili smer krúženia, prepletali sa, podbiehajúc alebo preskakujúc rekvizitu a ďalšie. Reťazové palicové tance boli ešte v 1. polovici 20. storočia rozšírené vo viacerých regiónoch západného a stredného Slovenska, pretrvávajú v niekoľkých lokalitách na Záhorí a v okolí stredoslovenských banských miest;
2. sólové formy palicových tancov, v ktorých tanečníci preukazovali obratnosť s rekvizitou. Interpretmi boli predovšetkým muži, pastieri, poľovníci, avšak smerom k súčasnosti aj ženy a deti. Tieto tance sú v porovnaní s reťazovými variabilnejšie a voľnejšie. Základ pohybovo-tanečnej stránky spočíval buď v krúžení s rekvizitou – tanečník ju prichytával popod nohu, tancoval okolo nej, ponad ňu a podobne, alebo sa tancovalo pomedzi nakríž položenými palicami, prútmi, slamkami či povrieslami. S pozostatkami sólových foriem palicových tancov (juhásky, bačovský, zajačí) sa možno stretnúť takmer na celom území Slovenska.