pálenka

(gajst, kvit, špiritus, trúnok)
liehový destilát z vína, obilnín, ovocia, cukrovej repy, zemiakov alebo iných surovín. Jej výroba bola na Slovensku známa už v 12. storočí. Vyrábala sa z vína, od 15. storočia najmä z obilnín a ovocných štiav. Od 16. storočia vzrástla produkcia pálenky najmä v šľachtických páleniciach a v mestách, ale aj v poddanských mestečkách a na dedinách. Bola výhodným obchodným artiklom. V 1. polovici 18. storočia sa zakladali prvé manufaktúry na výrobu liehu. V 30. rokoch 19. storočia sa na pálenie začali využívať aj zemiaky, ktoré sa na tento účel pestovali na veľkých výmerách, často na úkor konzumných sort. Negatívne sa to prejavilo najmä v čase hladomorov. Postupne sa na prípravu liehových destilátov začal využívať aj cukor, cukrová repa, melasa atď. a začal vznikať liehovarnícky priemysel. Na dedinách sa od 19. storočia konzumovala najmä pálenka z miestnych páleníc alebo importovaná z oblastí, kde bola jej výroba rozvinutá. Známymi strediskami boli spišské mestá. Z oblasti Bielych Karpát pochádzali priekupníci s borovičkou, pálenkou vyrábanou riedením destilátu z plodov borievky obyčajnej, ľudovo nazývanej borovec, borovička, jadlovec, jalovec. Veľmi obľúbené boli najmä pálenky z ovocia: slivovica, čerešňovica, hruškovica a iné. Pálenka sa pila predovšetkým pri príležitosti rôznych hostín a sviatkov. V horských oblastiach sa na Vianoce, ale aj inokedy, s obľubou pila hriata pálenka. V niektorých regiónoch Slovenska pretrvávalo v 20. storočí pálenie pálenky v nelegálnych destilačných prístrojoch v domácnostiach, tzv. lavórovice. Väčšinou sa tak dialo bez znalostí o škodlivých účinkoch takto pripraveného destilátu, ktorý pri neodbornej výrobe obsahoval zdraviu škodlivý metylalkohol. Konzumácia pálenky na Slovensku je vysoká aj v súčasnosti. Ľudia si dávajú páliť pálenku vo vidieckych páleniciach a sortiment sa stále rozširuje o kupované liehové destiláty. Vysoká spotreba pálenky patrí k najzávažnejším sociálno–zdravotným problémom obyvateľstva.