otec

(apo, tato, ňaňo, foter)
muž, ktorý má dieťa. Pre ego je otec muž, ktorý ho splodil. Nachádza sa v príbuzenstve 1. stupňa v priamej línii. Varianty názvov otec sa používajú obyčajne v osloveniach. Spolu s vývinom rodiny sa upevňovala otcova autorita, zakladajúca sa na otcovskej moci a udržiavaná osobitným postavením otca gazdu, najmä v patriarchálnej rodine. Rodina sa vyvíjala smerom k posilňovaniu povinnosti a práva výchovy, v ktorých mal otec vedúcu úlohu ako hlava rodiny a poručník detí (i manželky), zároveň bol nositeľom práv a majetku rodiny, jej živiteľom. Dieťa dostávalo otcovo meno; narodilo sa do otcovho stavu, náboženstva, domovskej príslušnosti, neskôr i občianstva; malo právo na dedičný majetok. Otcovou povinnosťou bolo postarať sa o výživu a výchovu detí tak, aby sa synovia mohli uživiť a oženiť, dcéry primerane vydať. Keď zomrel, matka získavala vdovské právo na jeho majetok a stávala sa prirodzenou poručníčkou detí. V tradičnej roľníckej rodine bol vzťah medzi otcom a dieťaťom strohý, založený na podriadenosti detí, na deľbe práce. Otec sa začínal venovať synom až keď dospeli do veku zaúčania do mužských prác. O dcéry sa staral len prostredníctvom matky.