obradný plač

rituálna súčasť obradov prechodu, predovšetkým pohrebu, potvrdzujúca právoplatnosť a nezvratnosť sociálnej a biologickej zmeny; protiklad obradného smiechu. Na väčšine nášho územia sa verilo, že neoplakaný mŕtvy sa môže stať revenantom alebo upírom. Preto plač musel zaznieť v tradíciou predpísanom čase a mieste, aby sa posilnil zdanlivo upokojujúci účinok na dušu mŕtveho. Vykonávateľkami obradného plaču pri pohrebe bola oplakávajúca žena, matka, dcéra, sestra mŕtveho (plačka – žena z príbuzenstva alebo najatá osoba), pri svadbe vydávajúca sa mladucha, družice, ženy z nevestinho príbuzenstva. Plač s rozvinutou obradovou funkciou bol u západných Slovanov potlačený najmä cirkevnými zákazmi. Ojedinelý výskyt však svedčí o jeho uplatňovaní v takých momentoch, akými sú konštatovanie smrti, príchod ľudí, ktorí sa dozvedeli o smrti, zatváranie truhly a jej vynášanie z domu, zo dvora, cesta do kostola, na cintorín a pochovávanie do zeme, ku ktorým sa viazali aj texty pohrebných odobierok. Obradný plač sa uplatňoval tiež pri hromadnom vyprevádzaní regrútov (napríklad počas svetových vojen) a pri neprirodzených úmrtiach.