kvasný prostriedok

prípravok na podporu kysnutia cesta. Základným a najstarším kvasným prostriedkom bolo od staroveku tekuté droždie, ktoré vznikalo ako druhotná surovina pri varení piva. V 2. polovici 19. storočia sa na Slovensku začalo priemyselne vyrábať a v praxi využívať lisované droždie. Na Slovensku v dedinskom prostredí gazdiné preferovali najmä na podporu kysnutia chlebového cesta doma pripravený kvások (kvas, nácesta, nátesta, žmolky, výkyska, melence, koborec) zo zvyšku odloženého chlebového cesta alebo kúsku upečeného chleba, ktorý sa rozmočil vo vlažnej vode a pridal k múke. Na východnom a v južných oblastiach stredného Slovenska sa ešte v 20. storočí praktizovala aj domáca príprava kvasného prostriedku pod názvom par, parkvas. Do vriacej vody sa dal povariť chmeľ, bobkový list a rasca. Po scedení sa do vody pridalo trochu starého kvasu, obilné otruby a masa sa nechala kvasiť. Po vykvasení sa z nej robili guľky vo veľkosti vajca, ktoré sa dali vysušiť na slnko. Usušené sa rozdrvili a znova sušili. Dokonale vysušený parkvas sa odložil do plátenných vreciek na suché miesto. Každá gazdiná sa zásobila na celý rok, takže naraz urobila 15–20 kg parkvasu. V prípade potreby sa parkvas rozmočil vo vlažnej vode a pridal k múke. Podľa názoru žien bol lepší ako kupované droždie. V priebehu 20. storočia sa aj na dedinách rozšírilo používanie kupovaných kypriacich práškov, najmä pri príprave jemnejšieho pečiva a zákuskov.