kostol

kresťanská kultová stavba k bohoslužobným účelom. Najstaršie kostoly pochádzajú zo 4.storočia, kedy bolo milánskym ediktom (313) kresťanstvo uznané za štátne náboženstvo. Na rozdiel od antických kultových stavieb, ktoré boli vyhradené iba kňazom, kresťanské kostoly sa stali zhromaždišťom všetkých veriacich príslušnej farnosti. Základnou architektonickou formou ranokresťanských kostolov sa stala rímska bazilika. Priestor kostola sa člení na kňazište s oltárom (apsida) a loď, prípadne aj viaclodie. Táto od stredoveku pretrvávajúca koncepcia bola prehodnotená protestantizmom, ktorý ťažisko bohoslužby preniesol z obradov omše na kázeň Slova božieho. S tým súviselo, že namiesto latinčiny sa bohoslužby začali odbavovať v národných jazykoch. Preto sa centrom a dominantou protestantských kostolov stala kazateľnica. Aby kňaza bolo zovšadiaľ dobre vidieť a počuť, namiesto dovtedajšieho riešenia pozdĺžnej lode s apsidou, sa v protestantských, predovšetkým v luteránskych kostoloch zaviedlo dispozičné riešenie v tvare rovnoramenného gréckeho kríža s kazateľnicou uprostred. Luteránske kostoly takéhoto typu sa zvyknú označovať aj ako kazateľské.
V urbanistickom riešení dedinských a mestských sídiel prináleží kostolu už od stredoveku pozícia ich dominánt, čo zvýrazňuje umiestňovanie v centre sídla alebo na jeho návrší. Kostol zaujal ústredné miesto aj v živote cirkevného či lokálneho spoločenstva. Jeho sociálne rozvrstvenie a hierarchické usporiadanie sa odrážali na zasadacom poriadku v kostole. Ženy zaberali ľavú, muži pravú stranu. Najbližšie k oltáru sedeli sociálne a stavovsky najvýznamnejší cirkevníci. Najďalej od oltára sedávali sociálne najnižšie vrstvy. Túto skupinu uzatvárali žobráci a prespanky, ich miesta boli pri vchode, prípadne aj vonku pred ním.