koledovanie

(chodenie s koledou, chodenie po kolede)
obradná obchôdzka s koreňmi v predkresťanských obradoch novoročia. V zmysle mágie slova mal koledník deklamujúci formulky a vinše privodiť do domu šťastie, priazeň, hospodársky úspech, blahobyt v nastávajúcom roku. Vplyvom kresťanstva sa prianie spája s Ježišovým narodením a Božím požehnaním. Za vinšovanie, spievanie kolied, predvádzanie hier a tancov boli koledníci obdarovaní koláčmi, prípitkom, peniazmi. Verilo sa v priaznivé pôsobenie ich vlastností (mladí, zdraví), ale i predmetov (oceľ, prút, slama, betlehem), živých zvierat (ovca, teliatko) či maskovaných postáv (kurina baba, koza, turoň), s ktorými chodili. Pre chudobnejšie vrstvy bolo obdarúvanie koledníkov podnetom na príležitostný zárobok. Koledovať chodili aj obecní služobníci (obecný pastier, hlásnik, učiteľ, kňaz), ktorým sa takto vyplácala časť dohodnutej mzdy. Prvý ranný koledník na Ondreja (30. november), Luciu (13. december), Štedrý deň (24. december), Božie narodenie (25. december) a Nový rok (1. január) sa nazýva polazník (polazeň). Vítaný bol chlapec alebo mládenec: mladý, zdravý, čisto oblečený; mal prísť zdola, proti prúdu potoka, aby šťastie neutieklo ako voda. Dievča či žena ako polazník bola nežiaduca. Osobitnými druhmi boli kňazská koleda (na Troch kráľov, 6. január) a učiteľská koleda na Gregora (3. február) a Blažeja (12. marec).