dochovanie

opatrovanie starých ľudí do ich smrti. Starostlivosť o starých rodičov bola zväčša úlohou detí v ich domácnostiach a spájala sa s ňou spravidla aj povinnosť vystrojiť im pohreb. Najčastejšie ostali rodičia či rodič po rozdelení rodiny a deľbe majetku v rodine jedného z detí, zväčša u najmladšieho, miestami u najstaršieho syna. Tomuto za dochovanie zostal zväčša rodičovský dom, či bol odmenený inou nehnuteľnosťou. Ak deti zomreli skôr ako rodičia, dochovali ich manželskí partneri detí, najčastejšie nevesta či ich vnuci. Inou možnosťou bolo, že sa deti o rodičov starali striedavo každý vo svojej domácnosti alebo na výmenku. Ľudia bez potomkov riešili situáciu tým, že sľúbili majetok či odkázali ho v testamente osobe, ktorá ich dochová (členovia príbuzenstva, no i nepríbuzní ľudia z dediny); inú možnosť predstavovala adopcia. Zmenu prinieslo zavedenie starobných dôchodkov v polovici 20. storočia.