zvonolejárstvo

remeslo zamerané na výrobu zvonov, umiestňovaných ako signálne nástroje v kostoloch a zvoniciach. V minulosti vážené pre technologickú náročnosť. Podobu zvona bolo treba precízne prerátať a proporcie rozkresliť. Po precíznom prerátaní proporcií a zhotovení nákresu sa vymurovalo jadro zvonu, naň sa naniesla vrstva hliny – tzv. falošný zvon, a tretia vrstva hliny – plášť. Keď všetky tri vrstvy uschli, falošný zvon sa vybral a do medzery medzi jadrom a plášťom sa vliala roztavená zvonovina (zliatina medi a cínu, prípadne s prímesou iných kovov, ktorej recept si každá dielňa prísne strážila). Po vychladnutí zvonoviny sa forma odstránila. Nakoniec sa vložilo srdce vykuté zo železa. Najstaršie údaje o používaní zvonov na Slovensku pochádzajú z 12. storočia, najstarší jestvujúci je románsky zvon z Ladíc. Prvé údaje o odlievaní zvonov sú z 13. storočia z východného Slovenska (Košice, Spišská Nová Ves). Najväčší rozkvet remesla bol v 15. a 16. storočí. V 17. storočí sa znalosť remesla miestami preniesla aj na vidiek. Ešte v 19. storočí bolo zaznamenané ľudové zvonolejárstvo v Liptove (Zázrivá). Príležitostne zhotovovali zvony aj vandrovní zvonolejári. Koncom 19. storočia počet zvonolejárov klesal. V 20. storočí pracovali ešte dielne v Prešove (do 20. rokov) a v Trnave (do 40. rokov). Výroba, vysviacka a rekvirácia zvonov vo vojnových časoch patrili k významným spoločenským udalostiam. K zvonom sa viažu miestne a historické povesti o zakopaných a prepadnutých zvonoch a o ich zázračnej moci.