zemianstvo

príslušníci nižšej šľachty, privilegovaná vrstva uhorského obyvateľstva v období feudalizmu. Vyvinulo sa z časti slobodného obyvateľstva (jobagiónov), ktorá vo vojenskej službe pri obrane stoličných hradov získavala od panovníka zvláštne zásluhy. Počas feudalizmu sa stali zemanmi za zásluhy rozličného druhu aj iné čiastočne privilegované osoby, medzi nimi napr. mešťania a poddaní. Od 13. storočia sa vytvoril pevný právny úzus na povýšenie do zemianskeho stavu panovníkom. Na Slovensku bolo odvtedy zemianstvo najpočetnejšie zastúpené v Trenčianskej, Turčianskej, Liptovskej a Oravskej stolici, ktoré ako pohraničné územia boli pri obrane krajiny najdôležitejšie a bol tu dostatok kráľovskej pôdy na jej vydeľovanie panovníkovými donáciami, z ktorých vznikali drobné zemianske majetky. V diferenciačnom procese časť zemianstva prešla medzi vyššiu šľachtu (Thurzovci, Pálffiovci, Zápoľskovci a i.). Zemania sa rozdeľovali od 15. storočia na majetných predialistov, ktorí mohli vyžiť z feudálnej renty a na kurialistov, ktorých nehnuteľný majetok pozostával z kúrie a malého pozemku, obrábaného vlastnými silami alebo niekoľkými poddanými. Kurialisti najmä v 18. a 19. stor. postupným delením rodinného majetku v dôsledku dedenia ekonomicky upadali. Zemania sa vyznačovali v politickom živote účasťou na stoličnej správe a súdnictve. V oblasti kultúry bolo pre zemianstvo charakteristické bývanie v kúriách a kaštieľoch zariadených slohovým nábytkom, v niektorých prípadoch poznačeným rustikálnymi znakmi. Hoci najmä chudobná časť zemianstva sa všedným odevom príliš neodlišovala od roľníkov, sviatočný a slávnostný odev obsahoval viaceré osobité prvky. Proces maďarizácie poznačil zemianstvo na Slovensku najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Zemianstvo stratilo výsadné postavenie a tituly až zánikom Rakúsko-Uhorska.