vápenkárstvo

(vápenníctvo, vápnarstvo, vápňarstvo, vápeniarstvo)
podomové remeslo zaoberajúce sa výrobou a predajom vápna. Na území Slovenska má pôvod v staroveku. Vo feudalizme bola výroba vápna malým regálnym právom feudálov, ktoré prenášali ako povinnosť na poddaných, pričom hlavné suroviny – vápenec a drevo – boli vlastníctvom zemepána. Význam výroby vápna sa zvýšil na konci 18. storočia v súvise s nárastom budovania murovaných stavieb. Bolo základnou zložkou malty, používalo sa na farbenie stien, zmiešané s popolom ako hnojivo. Vápno sa pálilo v poľných peciach postavených z kameňa, pálených alebo nepálených tehál. Pece boli mimo obce pri ceste, v blízkosti zdroja vápenca, ktorý sa ťažil povrchovo. Priemer základu pece i hĺbka jej podzemnej časti merala asi 2 m, výška do 6 m. V peciach sa kúrilo drevom. Vápenec sa vypaľoval 8-72 hodín. Postup výroby sa po stáročia nemenil a regionálne sa líšil len v názvosloví. Vápno sa predávalo podomovým obchodom i na trhoch. Meralo sa na slamenice, putne alebo sa vážilo na mincieroch (druh váhy). Z početných vápenkárskych obcí na západnom a východnom Slovensku vynikal Skýcov, odkiaľ sa vápno exportovalo do Zadunajska a do Podunajskej nížiny.