tanečník

interpret a nositeľ ľudovej tanečnej tradície. Významnú úlohu pri preberaní, uchovávaní a pretváraní jednotlivých typov tancov v ľudovom prostredí zohrávalo učenie sa ľudovému tancu. Deti si základné schopnosti osvojovali od útleho veku predovšetkým formou rôznych detských pohybových hier. Keďže na vidieku bol tanec prirodzenou súčasťou života, zvládnutie základných domácich tancov bolo jednou z podmienok prijatia chlapca medzi dospievajúcu mládež a akceptovania jednotlivca spoločenstvom. Dôležitú úlohu pri učení zohrávala konkrétna osobnosť a snaha sa mu čo najviac pripodobniť. Bol ňou obvykle vedúci tanečník alebo predtanečník, nazývaný prvý tanečník, odzemkár, cifroš, rozkazovač, krepčár, alebo u žien opisne „ktorá sa vie pekne vrtieť“. Zvyčajne to boli ľudia s osobitnými tanečnými schopnosťami, ktorí často a radi tancovali, vynikali v určitých tancoch a preukazovali mimoriadne technicko-pohybové, výrazové, improvizačné a vytrvalostné dispozície, v niektorých tancoch riadili priebeh tanca povelmi alebo gestami a podobne.
Existencia a tradovanie ľudového tanca vždy súvisela s možnosťou využiť tanec ako spôsob spoločenskej zábavy a nadviazania partnerských kontaktov, ale aj preukázať svoje tanečné majstrovstvo. Tomu slúžili tanečné príležitosti, ktoré sa obyčajne cyklicky opakovali, čo bolo podmienené kultúrnym kalendárom príslušného spoločenstva. Kľúčový význam pre pretrvávanie tanečných tradícií mali bežné tanečné zábavy – muziky. Mali pomerne všeobecne zaužívaný priebeh (tanečný poriadok) a často predstavovali vyvrcholenie rôznych obchôdzok, slávností, zvykov či svadieb. Niektoré zanikli (napr. tance pri pohreboch, verbovačky, tanečné ofery ovčiarov v kostole), iné pretrvali do súčasnosti (svadba, fašiangy) a ďalšie sa stále vytvárajú (napr. vianočné diskotéky, plesy a pod.).