svojráz

vonkajší prejav vlastenectva usilujúci o národnoreprezentačný výraz prostredníctvom zdôrazňovania aspektov ľudovej kultúry. Jedna z dobových foriem folklorizmu. Pojem svojráz sa začal používať v Čechách a utvrdil sa pražskou výstavou Svéráz 1916, ktorá čerpala vzory na zdobenie odevu v národnom štýle aj zo slovenských krojov. Začiatky svojrázu sú však staršie, súvisia s národným uvedomením buržoázie v strednej Európe v období okolo polovice 19. storočia, keď stúpal záujem umelcov o prejavy ľudovej kultúry, najmä kroje (kresby a maľby J. Mánesa, na Slovensku. P. M. Bohúňa, M. Racskaya), zostavovali sa návrhy na národný odev (slovenské nosivo, ktoré sa šilo v bratislavskej dielni krajčíra Štefana Horníka). Štylizácie ľudových prvkov sa objavovali v architektúre (diela architekta D. Jurkoviča). Koncom 19. storočia sa vlna záujmu o ľudovú kultúru upevňovala zberateľstvom, výstavami – Národopisní výstava českoslovanská 1895, Výstava slovenských výšiviek v Martine 1887 – z jej podnetu vznikol svojrázový prejav propagovaný Pavlom Socháňom, slovenská košeľa. Svojrázové vyšívanie podporovali v spojení s komerčným účelom aj spolky (spolok Izabella, založený 1895, exportoval do celého sveta Izabella blúzy v ľudovom štýle) a družstvá (družstvo Lipa, založené 1908, Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, založené 1909). Svojrázový tzv. národný ornament sa pestoval v školách, inšpiroval sa ním umelecký priemysel (priemyselná škola vo Viedni), prenikol do kurzov remeselníkov, propagoval sa vzorníkmi. Vlna záujmu o ľudovú kultúru ovplyvnila charakter výtvarnej produkcie aj v pôvodnom ľudovom prostredí. V medzivojnovom období prenikol svojráz aj do zariadenia meštianskych domácností (slovenské izby). Kroj sa stal politickým manifestom. Po roku 1945 sa termín svojráz postupne prestal používať. Elementy ľudovej kultúry sa začali vnímať viac ako prvky ľudové než národné.