svietnik

(posvetáč)
predmet z dreva, samorastu, kovu, keramiky, dreva alebo skla uspôsobený na bezpečné umiestnenie alebo prenášanie sviečok. Používaný pri liturgických obradoch ako stojan na oltárne sviece, v svetskom prostredí tvoril súčasť svetelného zdroja. Do dedinského prostredia prenikol pravdepodobne až koncom 18. a v 19. storočí, keď vystriedal pôvodné svietenie lúčmi. Pre chudobnejšie vrstvy sa však použitie svietnikov s horiacimi sviecami obmedzovalo skôr na sviatočné a obradové príležitosti. Svietniky boli rôznych foriem – jedno, troj, švornohé, jedno alebo viacramenné, nízke, vyššie, mohli byť upravené ako luster. Podomácky sa zhotovovali zo samorastov a dreva. Najrozšírenejšími drevenými svietnikmi v ľudovom štýle boli v Európe svietniky na štyroch nohách, ukončené konskými hlavami. Na Slovensku také vyrábali pastieri. V dedinskom interiéri sa používali tiež svietniky kované, vyrobené z plechu, liateho bronzu, zo skla a keramiky ako produkty sklárskych hutí a keramických dielní. Osobité medzi keramickými boli svietniky figurálnych tvarov.