štepenie

prenášanie ušľachtilých vlastností z materského stromu na podpník toho istého alebo príbuzného druhu ovocia. Pôvodne sa mu venovali len skúsení záhradníci, do ľudovej praxe sa dostalo štepenie vďaka pôsobeniu učiteľov, ktorí učili tomuto umeniu svojich žiakov. Ovládali ho i mnohí hájnici a pastieri, ktorí štepili plánky v okolitých chotároch. Vedomosti o štepení sa odovzdávali z generácie na generáciu, a často sa mu profesionálne venovali v rodinách záhradníkov, hájnikov či učiteľov. Štepiť sa učil syn od otca, deti v základných školách, ale aj v štepárskych kurzoch organizovaných školou či ovocinárskymi spolkami. Vrúble na štepenie sa rezali v čase vegetatívneho pokoja na dĺžku 25-30 cm, uložili do piesku, často sa zadovažovali od známych, z ciest. Vrúble kvalitných odrôd sa kupovali i v ovocinárskych škôlkach. Štepilo sa na jar, keď už mali stromčeky miazgu. Do planej slivky štepili slivku ušľachtilú, marhuľu alebo ringlotu, do planej hrušky a jablone štepili ušľachtilé odrody.
Najrozšírenejšími postupmi v ľudovom ovocinárstve bolo štepenie do rozštepu, pod kôru a na sobášenie. Náročnejšími postupmi bolo očkovanie, plátkovanie a spojovanie cez trúbku. Štepilo sa ostrým nožom alebo britvou. Zaštepené miesto sa obviazalo lykom. Na potretie sa používalo najčastejšie blato zmiešané s kolomažou, smolou alebo voskom. Novšie postupy si pestovatelia a štepári osvojovali v kurzoch organizovaných ovocinárskymi spolkami. Okrem vlastných výpestkov používali i šľachtený výsadbový materiál z ovocných škôlok a štepníc. Priekopníkom v tomto smere bol najmä jelšavský ovocinársky spolok, ktorý už koncom 18. storočia objednával kvalitné štepené podpníky od známych nemeckých pomológov Diela a Christa. Koncom 19. storočia nadobudla prvoradé postavenie v Uhorsku svojimi výpestkami štátna škôlka v Rimavskej Sobote.