smútočný odev

odevné súčasti, ktoré sa nosili v období smútku za mŕtvym alebo počas pôstu. Smútočný odev si obliekali pozostalí na pohreb a podľa stupňa príbuznosti ho nosili určitý čas aj po pohrebe. Väčšinou sa nosili archaické súčasti málo alebo vôbec nezdobené, muži len bežný pracovný alebo sviatočný odev. Smútočnou farbou bola biela, často aj farba nebieleného plátna, z ktorého sa zhotovovali mužské a ženské odevné súčasti do smútku. V 19. stor. sa pod vplyvom mesta začal nosiť odev tmavých farieb, najmä čiernej, ktorá sa po 1. svetovej vojne stala prevládajúcou farbou smútku.
Smútok sa v odeve prejavoval najmä vo sviatočné dni, viacej u žien, menej u mužov. Najdlhšie nosila smútok žena za mužom a matka za deťmi (1 až 1 a pol roka). Ak ovdovela staršia žena, nosila smútok až do smrti. Po období hlbokého smútku chodili ženy ešte určitý čas v polosmútku, ktorý mohol byť už pestrejší. Vo výzdobe prevládali odtiene fialovej, modrej, zelenej, hnedej a čiernej farby. Vo sviatok do kostola na znak smútku nosili staršie ženy cez plecia prehodený obrus alebo odevnú plachtu, mladšie ženy a dievky mali na hlave čiernu šatku, mládenci nenosili pierko. Smútočný odev nosili ženy do kostola aj v období pôstu, v Advente pred Vianocami a pred Veľkou nocou od Popolcovej stredy do Vzkriesenia, najmä na Veľký piatok, a tiež na Všechsvätých.