sirota

(pastorok, pastorkyňa)
dieťa po smrti oboch rodičov, v prípade úmrtia jedného rodiča polosirota. V tradičnom rurálnom prostredí sa o ne zväčša starali krstní rodičia či starí rodičia, alebo iní matkini príbuzní. Ak sa tak nestalo, žili a pracovali u cudzích ľudí za bývanie, stravu a šaty. Zložité postavenie sirôt odráža i folklórny materiál, tam, kde vyrastali, žili a pracovali nemohli dediť a tam, kde boli dedičmi, neboli členmi rodiny. Ich čiastka z dedičstva po otcovi, keďže nepracovali na otcovizni, bola nepomerne menšia ako ostatných dedičov. V období feudalizmu sa o siroty starali kláštory i feudálne panstvá prostredníctvom sirotského otca. Prvý štátny sirotinec v Uhorsku založila roku 1763 Mária Terézia v Tomášikove, fungovali aj cirkevné, mestské, župné alebo spolkové sirotince. Poštátnenie starostlivosti o siroty a opustené deti do 7 rokov sa uskutočnilo v roku 1901, týkalo sa v praxi najmä miest. Detské azyly (na území dnešného Slovenska sa nachádzali v Košiciach a Rimavskej Sobote) boli prestupnými stanicami, deti z nich odchádzali do pestúnskej starostlivosti, do tzv. rodinných kolónií.