sedliactvo

v období feudalizmu sociálna vrstva poddaného obyvateľstva. Sedliaci ako majetnejšia vrstva poddaných, hospodáriacich na usadlosti alebo jej časti, sú doložení až v 13. storočí, v počiatkoch formovania jednotnej vrstvy poddaných. Veľkostné rozdielnosti v držbe pôdy poddanými ovplyvnilo ich sociálne rozvrstvenie. Historické zdroje zo 14. storočia medzi poddaným obyvateľstvom už rozlišovali vlastníkov usadlostí (jobagiones sessionati) a menej majetných želiarov (inquilini) a podželiarov (subinquilini). Ešte v 16. storočí tvorili sedliaci na Slovensku najpočetnejšiu vrstvu dedinského obyvateľstva, pričom v priemere obhospodarovala jedna sedliacka rodina pol usadlosti. Po tomto období značná časť sedliackych rodín v dôsledku rastu ich počtu a delenia pôdy majetkovo a sociálne upadala a hospodárila len na zlomkoch pôvodných usadlostí (osminách, šestnástinách). Podľa tereziánskej reformy (1767) za sedliaka bolo treba považovať každého poddaného, ktorý mal v držbe najmenej osminu usadlosti (t. j. osminu z 20-40 jutár pôdy). Proces vnútornej sociálnej diferenciácie príslušníkov vrstvy sedliakov pokračoval až do zrušenia poddanstva (1848). V 2. polovici 19. storočia – 1. polovici 20. storočia názov sedliak sa stal synonymom novšieho pojmu roľník.