pujďaci

regionálna skupina Rusínov na východnom Slovensku. Obýva územie od rieky Pčolinky a vrchného toku Cirochy, smerom na sever a východ až k poľskej a ukrajinskej štátnej hranici. Na ukrajinskej strane územie obývané pujďakmi pokračuje až k rieke Latorici a Uhu. Sídla pujďakov sa nachádzajú aj v Ruskej, Uličskej, Ublianskej a Podhorodskej doline. V odbornej literatúre sa na ich označenie niekedy používa etnonym bojkovia. Pujďaci sa k tomuto názvu nehlásia, za bojkov považujú iba obyvateľov na druhej strane hraníc. Názov pujďaci pochádza od zmeny etymologického o na u v nových zatvorených slabikách namiesto v rusínskych nárečiach obvyklejšieho i (pujdu namiesto pidu – pôjdem). Oblasť obývaná pujďakmi patrila k najchudobnejším na Slovensku, ich život bol veľmi jednoduchý a skromný. Takmer do pol. 20. storočia v ich tradičnej kultúre pretrvávali mnohé archaické javy. Naproti tomu mimoriadne bohatá bola tradičná umelecká kultúra. Koncom 19. storočia objavil V. Hnaťuk v Zboji rozprávkára M. Pustaja, ktorého považoval za najlepšieho interpréta ukrajinských rozprávok. Neúrodná pôda nikdy nemohla vyživiť všetko obyvateľstvo, preto už od 18. storočia masovo odchádzalo na sezónne poľnohospodárske práce do južných obcí Východoslovenskej nížiny a severného Maďarska. Na rozhraní 19. – 20. storočia sa značná časť vysťahovala do zámoria.