pohostinnosť

ochota poskytnúť pohostenie. Pohostinnosť sa v ľudovom prostredí riadila ustálenými a známymi pravidlami, tzv. móresmi. Podľa nich sa návštevníci rozdeľovali na tých, ktorí sa museli pozvať ku stolu, a na tých, ktorým sa síce jedlo ponúkalo, ale ku stolu sa nepozývali. Pri usádzaní hostí platili pravidlá stolovania. Domáci pozývali ku stolu napríklad slovami: „Prejdite!“; „Prisadnite!“; „Poď s nami!“ Najmä rodinu a vzácnych hostí sa patrilo núkať jedlom a pitím viackrát. Podľa vynukovania sa hodnotila pohostinnosť domácich. Móres však vyžadoval, aby hosť jedol až po dlhšom, zvyčajne treťom ponúknutí. Nepatrilo sa jesť veľa, skôr len ochutnávať. Ak si hosť nechcel ku stolu prisadnúť, podali mu domáci aspoň chlieb, z ktorého si mal kúsok odkrojiť. To nebolo možné odmietnuť. Aj malým kúskom chleba si uctil domácich, neohrdol ich. Kto to neurobil, domácich urazil. Na svadbách sa mali hostia ponúkať do jedla dokonca desaťkrát. V prípade, že hostitelia zle rátali, svadobníci odišli domov hladní a urazení. Hostinu, kde ponúkanie hostí nebolo dosť intenzívne, hostia komentovali: „Jedla, pitia bolo dosť, len ponúkačov bolo málo!“ Pohostinnosť bola samozrejmá aj pri rôznych väčších prácach, na ktoré si rodina volala pomocníkov z radov príbuzenstva i susedov (stavba domu, kopanie studne, okopávanie vinohradov a pod.). Počas práce aj po jej skončení sa zvyklo podávať pohostenie pre všetkých. Pohostinnosť bola nepísaným zákonom pri chorobách, požiaroch, povodniach a pod., vtedy sa prejavila solidarita dedinského spoločenstva. Zakladateľ slovenskej etnografie Ján Čaplovič pripísal Slovákom pohostinnosť ako ich národnú vlastnosť a zdôraznil, že hosť v každom dome je vítaný aspoň kusom chleba a pohárikom pálenky. Konštatoval, že Slováci stále núkali svojich hostí a to isté žiadali aj od hostiteľov. Na Slovensku, podobne ako v iných slovanských krajinách, sa symbolom pohostinnosti stal chlieb a soľ, ktorý je u nás súčasťou štátneho uvítacieho ceremoniálu pri návšteve hostí na najvyššej úrovni.