obec

základná administratívno-územná jednotka s nižším právnym postavením ako mesto. Z právneho hľadiska v Uhorsku najvyšší stupeň obce predstavovali slobodné kráľovské a banské mestá, po nich nasledovali privilegované mestá a poddanské mestečká s rozdielnym stupňom samosprávy. V sídelnej štruktúre krajiny boli najviac zastúpené obce bez akéhokoľvek privilégia. Uhorské zákony až do 19. storočia formálno-právne nepoznali obec ako verejnoprávnu inštitúciu. Prvý uhorský zákon, ktorý sa zaoberal vnútornou správou obce, bol zákonný článok 11/1836. Nariaďoval voliť richtára z 3 osôb, ktoré vymenoval zemepán, upravoval hospodárenie s úžitkovými právami obcí a obecným majetkom. Až zákonný článok 22/1886 upravoval právne postavenie obcí v plnom rozsahu.
Rozoznával 3 kategórie obcí:

1. mestá so zriadeným magistrátom;
2. veľké obce, ktoré boli schopné samostatne plniť úlohy vyplývajúce zo zákonov;
3. malé obce.

Samosprávu menších obcí reprezentoval richtár a 2 prísažní ako volené orgány, a úradníci (notár, obvodný lekár a sirotský otec). Vo veľkých obciach sa samospráva rozšírila na 4 prísažných, podrichtára a pokladníka.
ČSR prevzala organizačnú štruktúru obcí z r. 1886, zároveň však došlo k obmedzeniu ich samosprávneho postavenia; dostali sa do priamej závislosti úradov štátnej správy. Po r. 1945 nastala zásadná zmena politického, hospodárskeho a právneho postavenia obcí. Ústavným dekrétom prezidenta republiky č. 4 z 5. 5. 1945 sa odstránila bývalá dvojkoľajnosť v správe obcí – výkonnej štátnej správy a samosprávy. Právna subjektivita prešla z obcí na MNV. Ich majetok sa stal národným majetkom. Po r. 1954 došlo v organizácii a správe obce k prelomeniu zásady, že jedna obec je zároveň jednou samostatnou správnou jednotkou. Po r. 1989 sa presadil proces posilňovania samosprávy obcí.