meranie času

určovanie časových úsekov podľa opakujúcich sa prírodných javov a pomocou zariadení. V roľníckej kultúre sa časti roka určovali podľa striedania ročných období spätých s určitými poľnohospodárskymi prácami. Medzníkmi dňa boli ráno, poludnie a večer. Rok i deň sa chápali ako opakujúci sa kolobeh. Do polovice 20. storočia najmä pastieri a roľníci určovali čas podľa polohy Slnka, v noci a skoro ráno podľa hviezd. Čas sa meral i podľa dĺžky a smeru tieňa vrhaného predmetom osvetleným slnečným svetlom. Tak fungovali i slnečné hodiny, umiestňované najmä na verejných budovách. Plynutie času sa určovalo i podľa dĺžky zhoreného lúča, sviečky alebo zbytku oleja v lampe. Časti dňa oddeľovalo zvonenie zvonov. V stredoveku sa čas zvonenia určoval podľa tieňa i hviezd. Pre obyvateľov dedín mali pri meraní času význam aj vežové, od 19. storočia aj nástenné, stolové a vreckové hodiny.