hnojenie

kultivácia pôdy chemickými (prírodnými alebo priemyselnými) prostriedkami. Zabezpečovalo regeneráciu polí, lúk a pasienkov, a tým aj ich úrodnosť v ďalšom hospodárskom období. Intenzita a kvalita hnojenia závisela od užívaného poľnohospodárskeho systému, účelu a polohy pozemku i od druhu použitého hnojiva. V niektorých oblastiach s rozšíreným dobytkárstvom sa hnojili najmä lúky a pasienky, zatiaľ čo polia ostali často nepohnojené. Najstarším spôsobom bolo hnojenie popolom zo spáleného porastu pri žiarovom hospodárení. Na hnojenie sa používal aj popol z domácností (obyčajne zmiešaný s maštaľným hnojom). Starým spôsobom aplikácie hnojiva do pôdy bolo tiež košarovanie. S chovom hospodárskych zvierat súviselo využívanie trusu (hnoj, mrva) na hnojenie. Extenzívny chov dobytka a nedostatok kvalitného steliva však až do rozšírenia striedavého hospodárenia spôsobovali jeho nedostatok. Pri chove dobytka v maštaliach sa hnoj sústreďoval na hnojisku, z ktorého sa od neskorej jesene do jari vyvážal na vozoch alebo upravených saniach na polia do kôp, z ktorých sa rozhadzoval vidlami. Na ťažko dostupné polia ho ľudia vynášali v drevených putniach (kastičky), košoch alebo plachtách. Na hnojenie pôdy vzdialenej od obce sa hnoj získaval z chotárnych maštalí. Pri trojpoľnom hospodárení sa hnojilo priemerne jedenkrát za tri roky, vzdialenejšie pozemky až v šesťročných intervaloch. Nedostatok hnoja sa kompenzoval aj zaorávaním zelených úhorov (napríklad po ďateline). Zavádzanie priemyselných hnojív (hasené vápno, miešané s maštaľným hnojom, neskôr čílsky liadok, Thomasova múčka a superfosfát) začalo na roľnícke hospodárstva prenikať až v prvej polovici 20. storočia. Ich rozšíreniu bránila počiatočná nedôvera ľudí a veľké finančné náklady na ich nákup.