gajdošská hudba

najjednoduchšie ľudové hudobné zoskupenie, pozostávajúce z gájd a sláčikových nástrojov. Gajdoša s huslistom nachádzame na vyobrazeniach už z konca 17. storočia. Združenie nástrojov vyhovelo požiadavke zosilniť hudobný sprievod k tancu, ktorý sa v dedinskom spoločenstve po stáročia opieral takmer výlučne o gajdy. Trojhlasné gajdy, ktoré boli rozšírené vo všetkých oblastiach Slovenska, majú v zvukovom sprievode v kontre gájd relatívne väčšie zvukové možnosti. Na severnej Orave, podobne ako v iných oblastiach strednej Európy, dominovali dvojhlasné gajdy, teda nástroj s obmedzenejším zvukom. Táto nedostatočnosť hudobného sprievodu sa kompenzovala zväčšením – predĺžením melodickej píšťaly, a tým dosiahli gajdy výraznejší zvuk. Napriek tomu sa k vylepšeniu tanečného sprievodu začali využívať aj husle, ktoré posilnili relatívne slabý zvuk melodickej píšťaly. Postupne vznikajúca muzikantská tradícia husľových združení sa uplatnila aj v sprievodnej hudbe ku gajdám. K jedným husliam pribudli druhé husle, ako sa to dodnes praktizuje v hornooravských obciach. Proces vytvárania gajdošských hudieb je však staršieho dáta, ako to dokladajú Svadobné a národné tance Slovákov z prihraničnej oblasti Moravy, Rakúska a Slovenska z roku 1819 v podaní gájd s dvomi husľami.
Gajdošské hudby na hornej Orave nazývame gajdošská dvojka a gajdošská trojka. K regionálnym prejavom patrí spevný sprievod pri tanečných melódiách, v sólistickej a skupinovej, zborovej forme. Spevný prejav je výrazne ovplyvnený gajdami. Pridržiava sa kontinuálneho zvuku gájd tým, že speváčka za sprievodu gajdošskej hudby zaspieva celú jednu slohu „na jeden dych“. Gajdošskú hudbu určujú gajdošské variácie a husľová technická a ozdobná hra, ktoré sa doplňujú a striedajú.