Bulhari na Slovensku
národnostná menšina žijúca rozptýlene na Slovensku. Na územie Slovenska začali Bulhari prichádzať už koncom 18. storočia. Najviac bulharských zeleninárov, ktorí predstavujú najznámejšiu a historicky najpočetnejšiu skupinu Bulharov na Slovensku, prišlo na územie Slovenska až koncom 19. a v 1. polovici 20. storočia. Usadzovali sa v oblastiach s priaznivými klimatickými a pôdnymi podmienkami a v okolí miest, kde nachádzali odbytiská svojej zeleninárskej produkcie. Ďalší Bulhari prichádzali na Slovensko až v 2. polovici 20. storočia, v 50. a 60. rokoch študovať na vysokých školách. Značná časť z nich po absolvovaní štúdia zostala na Slovensku.
Spôsob života bulharských zeleninárov sa svojimi etnokultúrnymi, výrobnými i organizačnými zvláštnosťami odlišoval od majoritného obyvateľstva. Pôsobili združení do tzv. kompanijí, akýchsi výrobných kolektívov, ktoré tvorilo 10-15 členov, nazývaných ortaci. Väčšinou nevlastnili pôdu, ale pracovali na prenajatej pôde – záhradách, počas sezóny priberali z radov domáceho obyvateľstva námezdných robotníkov. Členovia kompanijí spolu bývali v jednoduchých provizórnych domcoch s najnutnejším hospodárskym vybavením, spoločne pracovali i stravovali sa. K výrobným zvláštnostiam bulharských zeleninárov patrilo rozširovanie málo známych teplomilných plodín, nové spôsoby zavlažovania a i. Podnikanie a delenie zisku v kompaniji bolo zabezpečované účastníckym spôsobom. V medzivojnovom období sa z mnohých účastníkov stávali samostatní podnikatelia. Bulharskí zeleninári boli cenení ako zeleninárski špecialisti, svoje vedomosti uplatňovali najmä v poľnohospodárskych organizáciách.
Absolventi vysokoškolského štúdia sa usádzali v Bratislave a vo väčších mestách po celom území Slovenska. Pracovali ako kvalifikovaní odborníci v priemysle, stavebníctve a zdravotníctve. Mnohí z nich pôsobili aj ako vysokoškolskí pedagógovia. Neboli endogamní, životné partnerky si hľadali v slovenskom prostredí.
Bulhari na Slovensku si zachovali vlastný jazyk, náboženstvo, tradičnú stravu, obyčaje a folklór. Od svojho príchodu na Slovensko si zakladali kultúrne spolky a kluby. Kultúrny zväz Bulharov a ich priateľov na Slovensku Christo Botev patrí k najstarším organizovaným spolkom na Slovensku. Spolok vyvíja svoju činnosť na dobrovoľnej báze v desiatich základných organizáciách v Bratislave, Košiciach, Prešove, Michalovciach, Banskej Bystrici, Nitre, Trnave, Leviciach, Komárne a v Dunajskej Strede. Bulhari z východného Slovenska sú združení v Bulharskom klube (Košice). Bulharskej národnostnej menšine sa podarilo už v 1948 zriadiť vlastnú školu s vyučovacím jazykom bulharským. Okrem toho začal spolok v roku 2006 vydávať pre svojich členov časopis Sanarodnik. Každoročne organizuje kultúrne akcie pri príležitosti bulharských štátnych sviatkov, historických udalostí a osobností. Najvýznamnejšie z nich sú Dni bulharskej kultúry a písomnosti, Tradičný večer bulharskej kultúry a folklóru a Oslavy výročia narodenia Christa Boteva. Spolok v spolupráci s Bulharským kultúrnym inštitútom pravidelne organizuje rozličné výstavy malieb, kresieb, výšiviek.
Spôsob života bulharských zeleninárov sa svojimi etnokultúrnymi, výrobnými i organizačnými zvláštnosťami odlišoval od majoritného obyvateľstva. Pôsobili združení do tzv. kompanijí, akýchsi výrobných kolektívov, ktoré tvorilo 10-15 členov, nazývaných ortaci. Väčšinou nevlastnili pôdu, ale pracovali na prenajatej pôde – záhradách, počas sezóny priberali z radov domáceho obyvateľstva námezdných robotníkov. Členovia kompanijí spolu bývali v jednoduchých provizórnych domcoch s najnutnejším hospodárskym vybavením, spoločne pracovali i stravovali sa. K výrobným zvláštnostiam bulharských zeleninárov patrilo rozširovanie málo známych teplomilných plodín, nové spôsoby zavlažovania a i. Podnikanie a delenie zisku v kompaniji bolo zabezpečované účastníckym spôsobom. V medzivojnovom období sa z mnohých účastníkov stávali samostatní podnikatelia. Bulharskí zeleninári boli cenení ako zeleninárski špecialisti, svoje vedomosti uplatňovali najmä v poľnohospodárskych organizáciách.
Absolventi vysokoškolského štúdia sa usádzali v Bratislave a vo väčších mestách po celom území Slovenska. Pracovali ako kvalifikovaní odborníci v priemysle, stavebníctve a zdravotníctve. Mnohí z nich pôsobili aj ako vysokoškolskí pedagógovia. Neboli endogamní, životné partnerky si hľadali v slovenskom prostredí.
Bulhari na Slovensku si zachovali vlastný jazyk, náboženstvo, tradičnú stravu, obyčaje a folklór. Od svojho príchodu na Slovensko si zakladali kultúrne spolky a kluby. Kultúrny zväz Bulharov a ich priateľov na Slovensku Christo Botev patrí k najstarším organizovaným spolkom na Slovensku. Spolok vyvíja svoju činnosť na dobrovoľnej báze v desiatich základných organizáciách v Bratislave, Košiciach, Prešove, Michalovciach, Banskej Bystrici, Nitre, Trnave, Leviciach, Komárne a v Dunajskej Strede. Bulhari z východného Slovenska sú združení v Bulharskom klube (Košice). Bulharskej národnostnej menšine sa podarilo už v 1948 zriadiť vlastnú školu s vyučovacím jazykom bulharským. Okrem toho začal spolok v roku 2006 vydávať pre svojich členov časopis Sanarodnik. Každoročne organizuje kultúrne akcie pri príležitosti bulharských štátnych sviatkov, historických udalostí a osobností. Najvýznamnejšie z nich sú Dni bulharskej kultúry a písomnosti, Tradičný večer bulharskej kultúry a folklóru a Oslavy výročia narodenia Christa Boteva. Spolok v spolupráci s Bulharským kultúrnym inštitútom pravidelne organizuje rozličné výstavy malieb, kresieb, výšiviek.