bubon

blanozvučný nástroj. V ľudovej hudbe na Slovensku mal obmedzenú funkciu. Deti používali na bubon sito 30-40 cm priemeru, kožu zo psa alebo kozy, ktorú natiahli a upevnili na sito tenkým kotúčovým rámom. Cez jeho dierky je pretiahnutý špagát, ktorým je koža stiahnutá a naladená do požadovanej výšky tónu. Spodok bubna zostáva otvorený, môže byť provizórne zakrytý papierom alebo je na ňom tiež natiahnutá koža.
Dedinskí kováči znitovali alebo zvarili namiesto dreveného sita plechový rám, na ktorý bola zhora a zdola napnutá koža, stiahnutá širším plechovým či drôteným kotúčom alebo plechovou páskou. Cez ňu boli natiahnuté ľanové motúzy, ktorými sa sťahovala koža. Pri použití vyradených vojenských signálnych bubnov boli kotúče okolo okraja bubna stiahnuté dlhými napínacími skrutkami. Bubon nazývali medený, malý bubon, obecný alebo vojenský bubon. Na spodnej častí bubna bola nad blanou natiahnutá struna, ktorá pri úderoch na bubon vydávala chrastivý, vŕzgavý zvuk. Bubeník rytmicky ostrými, viacnásobnými vírivými motívmi zvolával občanov obce, aby im oznámil obecné správy a pokyny.
Veľké rámové bubny sa používali v dychových hudbách a na procesiách, vtedy sa nazývali aj cirkevné bubny. V šľachtických, mestských a tanečných hudbách sa na dedine od 18. a 19. storočia využívali spravidla bubny ako rytmický nástroj. Pri ľudových dedinských a zábavných príležitostiach sa bubny začali najmä v 20. storočí pravidelne používať pri kombinácii v ľudových muzikách. Rozšírili sa o moderné hudobné nástroje a módny zľudovený repertoár, v ktorých sa bubny stali pevnou súčasťou ich obsadenia. Bubny sú perkusívne nástroje, na ktoré sa udiera spravidla dvomi paličkami, u veľkých bubnov jedným mlatom. Vedľa iných nástrojov sa malý bubon využíval honcami pri poľovačke.